Náhodné stretnutia náhodných cestovateľov

Je veľa spôsobov, ako stretnúť zaujímavých ľudí.  Kedysi som preferovala koncerty. V Taliansku to boli miestne bary a debaty s ľuďmi pri rýchlom espresse.  V Prahe som mala rada pivné debaty v podstate o hocičom. Do minulého týždňa som však za favorita považovala tiché debaty v Národnej knižnici (Klementine), ktoré sa po chvíli šepkania presunuli do miestneho bufetu či záhrady. Japonsko to však zmenilo. Môj nový tip: náhodné cestovateľské stretnutia.

V prvý deň môjho pobytu v Kyote ma môj hostiteľ predstavil ďalším cestovateľkám. Osobne ich nepoznal. Našli sa cez CouchSufing. Jedna z nich, Katie, ho požiadala o nocľah. V tej dobe bol však Dave dohodnutý so mnou a tak ju odmietol. Navrhol ale aspoň krátke stretnutie.

Z jednej príjemnej noci s Katie a Netou sa stal ďalší deň pozerania pamiatok, v závere ktorého sme spoločne vyrazili na divokú noc v Osake. Noc dopadla divokejšie, ako ktokoľvek čakal (Katie sa nám stratila v 2.5mil mestečku). Po troch hodinách ju miestni Japonci našli a kontaktovali Dava. Stratenú Katie sme si vyzdvihli na vlakovej stanici vo vedľajšom Kyote v očakávaní akýchsi skvelých ság... nestalo sa, nič si nepamätala. Viníme z toho buď jedovatú rybu fugu (ktorá bola súčasťou našej večere) alebo netrénovaný americký organizmus a množstvo japonského saké :) 

Keď na ďalší deň, slečny vyrážali na cesty, nemuseli sme si vravieť Zbohom. V rámci svojej trojmesačnej cestovnej horúčky plánovala Katie navštíviť i Soul.

V nedeľu som strávila deň v knižnici (v Kórei je to oproti Klementinu nuda, žiadne zaujímavé debaty, každý má vlastný box, aby ho nikdo nerozptyľoval). Krátko popoludní mi však zazvonil telefón: Katie bola v Soule.

Nedeľný deň sme strávili v spoločnosti kórejského kamaráta jej hostiteľky. Ukázal nám i mne nepoznané časti mesta, zašli sme na fajn večeru a samozrejme kórejské drinky. (Neviem prečo, ale nikto v Európe ma nevaroval, že Kórejci sú skutoční pijani). 

Skončili sme v americkej štvrti Itaewon. Ja Itawon veľmi nemusím, keby chcem pochybnú americkú štvrť plnú západniarskych obchodov a barov, ľudí pokrikujúcich na ulici (po anglicky samozrejme), tak nejdem do tejto časti sveta. Tentokrát to ale nebolo také zlé - mali sme najlepší burger v meste. Zmeškala som však posledné metro a tak som zostala "couchsurfovat" v Katienej hostiteľky.

S Katie sme sa opäť stretli v stredu - tentokrát viac pamiatok a viac soju. Celkom sa teším, že mám s kým pozerať pamiatky, pretože väčšina mojich miestnych kamarátov v Kórei už viackrát bola, alebo sú to samotní Kórejci, a tak nemajú veľký záujem ísť so mnou napr. na Namsan TV vežu alebo vodopádový most.

Namsan TV tower

Apropo most: tak som sa tešila, ukázalo sa však, že v zime nestrieka a mení sa na obyčajný nudný most. Samozrejme, že sme to s Katie zistili až po trištvrehodine sedenia vonku na zime niekde pri rieke Han. Skvelá debata aspoň. Musím sa do Kórei vrátiť niekedy v lete!

V rámci tejto noci sa toho stalo ešte oveľa viac ... ale o tom ďalší blog.

K-pop (alebo o hudbe, ktorá nie je môjmu srdcu blízka)

Každoročne sa v Soule koná Asia Song Festival. Ako názov napovedá, ide o najznámejší festival pop music v tejto časti sveta. Nuž a kedže kórejská pop music (K-pop) je vraj tá naj, Asia Song Festival sa organizuje v Jamsil Olympic Stadium v srdci Soulu.

Tento rok bol však cieľ 6hodinovej megashow noblesnejší: o pár dní sa v Soule koná Summit G20. No a neboli by to Kórejci, keby si od toho samozrejme veľa nesľubovali. Čo konkrétne od summitu čakajú, neviem. Isté je len že, kórejský won si teda apreciovať za žiadnych okolností nedajú. Navyše, väčšina študentov ekonómie (oboru International Finance!) má v samotnej agende summitu veľmi ale veľmi hmlisto. Nadšenie zo summitu avšak nikomu nechýba. 

Eufória nechýbala ani včera. Tisíce násťročných Kpop milujúcich fanúšikov si podtitul "Let's go G20 Seoul Summit"spájajú jedine tak s hlavným songom Let's go 20 K-pop hviezd, ktorý celý summit propaguje.  

O čo teda včera šlo. Line-up bol ako-inak výrazne kórejský:

• Korea - BoA, Rain, Kara, 2AM, Rainbow, Beast, 4Minute, Nine Muses
• Taiwan - Joe Cheng
• Čína - Jane Zhang
• Malajzia- Michael Wong
• Japonsko- AKB48
• Thajsko- Bie the star

Mimochodom angličtina a čísla sú v názvoch kapiel extrémne populárne. Texty piesní sú vždy kórejsky s anglickým refrénom. Nuž a samotné K-pop bands? Vždy čisto dievčenské alebo čisto chlapčenské. Žiadny mix. Naviac oproti americkej scéne platí, čím viac, tým lepšie. Bežný počet členov je preto 5 až 9 (prečo inak Nine Muses, však?) V prípade japonského zoskupenia AKB48 ide až o 16 rovnako oblečených hlučných dev.

Ok, fér otázka: Prečo som sa teda rozhodla stráviť sobotnú noc v zajatí K-popu?

Odpovede mám tri:

1. Bolo to zadarmo a dostali sme VIP lístky :)
2. Moderátor večera mal byť Jackie Chen
3. Moja Latino kamarátka zbožňuje kórejskú megastar Bi (Rain)

... a predsa podtitul tohto blogu je "o tom, čo sa mi v Európe len tak ľahko nestane". 

Realita?

1. Lístky boli a zadarmo, miesta v poho. Teda vlastne veľmi dobré. Prečo zadarmo? Kórejci si dajú dosť záležať, aby sa prezentovali ako medzinárodná spoločnosť.  V skutočnosti sú ale Kórejci takmer 100% čistá rasa (k turistom sú obecne veľmi milí, avšak z rozprávania som sa dopočula, že často rodičia zakazujú mladým Kórejcom randiť s cudzinami, lebo si neželajú zmiešané manželstvá. Možno preto sa tu každý volá Kim :D). Často teda cudzinci dostanú zadarmo lístky. Ešte častejšie ide o veľmi lukratívne miesta, najlepšie priamo snímané kamerami, aby všetci mali pocit, aká medzinárodná to tá Kórea je.
2. Jackie Chan neprišiel. Moje hlavné sklamanie večera
3. Bi zase zažiaril v plnej K-pop paráde. 

V Kórei je všetko organizované, fanúšikovia sa zoskupia do oficiálnych fanklubov a spoločne zabezpečia jeden obrovský transparent.

Bi (Rain)

Čo by to bol za koncert, keby nie je riadny ohňostroj!?

... nebojte sa večer nakoniec veľmi dobre dopadol. Po koncerte sme si zašli do jedného z mojich obľúbených kórejských klubov a pretancovali noc až do rána bieleho (zamozrejme no K-pop music :D).

Friday night out

V piatok ma spolubývajúca zavolala po večeri von. So spolužiakmi z jazykového kurzu sa dohodli, že si po prvom ťažkom týždni zájdu na pár drinkov. Celkom rada som pozvanie prijala. Od prvej chvíle som akosi ale tušila, že toto bude niečo, čo som si ešte nezažila. A nemýlila som sa.

Zostava bola silne medzinárodná:

• Južná Amerika –kočka a chalan z Chile
• Severná Amerika – traja Američania, všetci ale s ázijskými koreňmi
• Nový Zéland – 2ks
• Ázia –  kočka z Uzbekistanu, Rus, jedna Filipínčanka
• Európa – spolubývajúca a ja.

Všetci až na mňa už niekedy v Kórei boli (min. na semester, väčšinou i na dlhšie). Samozrejme, tým chcem povedať, že tiež i vedeli dobre kórejsky.

Večer začal v bare. S dievčatami sme sa rozhodli pre ochutnávku kórejského piva. Dostali sme 5 pollitrových fliaš piva plus sušeného kalamára a nejakú pikantnú omáčku. V Kórei je totiž bežné, že k alkoholu dostanete zadarmo jedlo. Pivo slabučké, kalamár tvrdý (trhá sa rukami). Inak veľmi fajn. Podnik patril kamarátom jedného z členom  našej partie, takže sem dostali veľmi dobrý stôl. Šlo ale skôr o západniarsky bar, a tak nabitý túžbou po dobrodružstve sme se premiestnili.

Druhý bar bol echt kórejský. Objednali sme si tri soju drinky – kiwi, jahoda a jogurt. Soju je niečo ako kórejská vodka. Teda to vám povie internet alebo sprievodca. Podľa mňa to s vodkou nemá vôbec nič – možno farbu. Je to oveľa slabšie (IMHO taká 20%) a ak sa nemýlim, Kórejci to robia z ryže. Drinky sa zarobia do litrovej nádoby a každý si nalieva do poldecáka. Východná Európa sa nezaprie, Alexe to prišlo tiež slabé, a tak kúpila ešte jedno soju a trocha to „opravila“. Stále to ale bolo slabšie ako mojito :). Nuž, a keďže sme v Ázii, tak hádajte čo nasledovalo? Áno, áno ... drinking games. Hralo sa ich asi 10 – niektoré čisto západiarske, iné nuž ... iné. Najlepšie to zhrniem, ak si spomeniete na časť How I met your mother, kde Barney hrá v casíne v Atlantic city nepochopiteľnú hru. Chvíľami som sa cítila podobne. Samozrejme podstata všetkých hier je, že ak nepochopíš / popletieš, piješ soju panáka.

Následne sme šli tancovať. Vybrali sme si klub, ktorý bol trošku ďalej. Avšak ide o jeden z najvychýrenejších.  V podstate je to ulica a na oboch stranách ulice sú tri kluby, ktoré všetky patria dokopy. A bolo super. Samozrejme, že som bola jedna z najvyšších v podniku (a Maťka sprostá ešte nosí lodičky, takže možno aj úplne najvyššia) ale inak paráda. Vytancovaní sme sa opäť premiestinili.

Ďalšia a posledná zastávka bolo noraebong (teda kórejské karaoke). Ako sme vchádzali dnu, nebolo mi všetko jedno. Tušila som, že táto chvíľa počas môjho pobytu v Ázii skôr či neskôr príde. Dúfala som však, že skôr neskôr.  Noraebong je v skratke o tom, že si prenajmete malú miestnosť a spieva sa len medzi priateľmi. Takže nič verejné. Kórejci si na tom ujíždejí od detstva až po business stretnutia. Odmietnutie je brané ako vážna urážka. Spätne ale musím povedať, že to bola obrovská sranda. Inak klobúk dolu pred niektorými členmi našej skupinky, rappovať po kórejsky je dosť brutál. Inak všetci až na mňa, dávali super kórejské songy – respect. Mám ešte čo dohánať.