Náhodné stretnutia náhodných cestovateľov

Je veľa spôsobov, ako stretnúť zaujímavých ľudí.  Kedysi som preferovala koncerty. V Taliansku to boli miestne bary a debaty s ľuďmi pri rýchlom espresse.  V Prahe som mala rada pivné debaty v podstate o hocičom. Do minulého týždňa som však za favorita považovala tiché debaty v Národnej knižnici (Klementine), ktoré sa po chvíli šepkania presunuli do miestneho bufetu či záhrady. Japonsko to však zmenilo. Môj nový tip: náhodné cestovateľské stretnutia.

V prvý deň môjho pobytu v Kyote ma môj hostiteľ predstavil ďalším cestovateľkám. Osobne ich nepoznal. Našli sa cez CouchSufing. Jedna z nich, Katie, ho požiadala o nocľah. V tej dobe bol však Dave dohodnutý so mnou a tak ju odmietol. Navrhol ale aspoň krátke stretnutie.

Z jednej príjemnej noci s Katie a Netou sa stal ďalší deň pozerania pamiatok, v závere ktorého sme spoločne vyrazili na divokú noc v Osake. Noc dopadla divokejšie, ako ktokoľvek čakal (Katie sa nám stratila v 2.5mil mestečku). Po troch hodinách ju miestni Japonci našli a kontaktovali Dava. Stratenú Katie sme si vyzdvihli na vlakovej stanici vo vedľajšom Kyote v očakávaní akýchsi skvelých ság... nestalo sa, nič si nepamätala. Viníme z toho buď jedovatú rybu fugu (ktorá bola súčasťou našej večere) alebo netrénovaný americký organizmus a množstvo japonského saké :) 

Keď na ďalší deň, slečny vyrážali na cesty, nemuseli sme si vravieť Zbohom. V rámci svojej trojmesačnej cestovnej horúčky plánovala Katie navštíviť i Soul.

V nedeľu som strávila deň v knižnici (v Kórei je to oproti Klementinu nuda, žiadne zaujímavé debaty, každý má vlastný box, aby ho nikdo nerozptyľoval). Krátko popoludní mi však zazvonil telefón: Katie bola v Soule.

Nedeľný deň sme strávili v spoločnosti kórejského kamaráta jej hostiteľky. Ukázal nám i mne nepoznané časti mesta, zašli sme na fajn večeru a samozrejme kórejské drinky. (Neviem prečo, ale nikto v Európe ma nevaroval, že Kórejci sú skutoční pijani). 

Skončili sme v americkej štvrti Itaewon. Ja Itawon veľmi nemusím, keby chcem pochybnú americkú štvrť plnú západniarskych obchodov a barov, ľudí pokrikujúcich na ulici (po anglicky samozrejme), tak nejdem do tejto časti sveta. Tentokrát to ale nebolo také zlé - mali sme najlepší burger v meste. Zmeškala som však posledné metro a tak som zostala "couchsurfovat" v Katienej hostiteľky.

S Katie sme sa opäť stretli v stredu - tentokrát viac pamiatok a viac soju. Celkom sa teším, že mám s kým pozerať pamiatky, pretože väčšina mojich miestnych kamarátov v Kórei už viackrát bola, alebo sú to samotní Kórejci, a tak nemajú veľký záujem ísť so mnou napr. na Namsan TV vežu alebo vodopádový most.

Namsan TV tower

Apropo most: tak som sa tešila, ukázalo sa však, že v zime nestrieka a mení sa na obyčajný nudný most. Samozrejme, že sme to s Katie zistili až po trištvrehodine sedenia vonku na zime niekde pri rieke Han. Skvelá debata aspoň. Musím sa do Kórei vrátiť niekedy v lete!

V rámci tejto noci sa toho stalo ešte oveľa viac ... ale o tom ďalší blog.