Koniec

Toto je posledný príspevok. Je možné, že sa niekedy v budúcnosti do Kórei vrátim, a ešte niečo napíšem. Z takmer absolútnou istotou si ale dovolím tvrdiť, že to tak skoro žiaľ nebude. Za 15min mi zatvárajú gate a za 10 hodín už budem v Helsinkách.

Zosumarizujme si to: 4 mesiace, jeden semester, 12mil. mesto (plus týžden pri mori a týždeň v Japonsku), všetky úspory minuté, zážitky na nezaplatenie.

Začnime od zlého. Čo mi chýbať vôbec nebude?
Je toho málo ale nájde sa:

1. Chráchanie a pľutie na ulici.
2. Poťahovanie sopľa a nepoužívanie vreckoviek 
3. Mľaskanie pri jedle
4. Nízki ľudia s malými nohami, ktorí mi dokázali znechutiť moju obľúbenú aktivitu - nakupovanie topánok a volali ma "big foot"
5. K-pop

Nuž, a čo mi chýbať bude? Tak toto by mi mohlo trvať dni, ale odlietam za 10 min takže len highlighty:

1. Ľudia - fantastickí ľudia aj cudzinci aj domáci
2. Kimchi
3. Všetko ostatné vynikajúce, pikantné jedlo ... hlavne pojanmacha -street food
4. profesor Cho
5. Kórejské kovové paličky
6. Drinking games
7. Noreabang na cesto domov z párty
8. Kórejská sprchovacia miestnosť
9. Písmo (Hangul)
10. Šialené obchody s kozmetikou
11. Néonové svetlá 
12. Soju
13. Voda všade zadarmo
14. Kľananie sa ľudom pri pozdrave 안녕하세요!
15. Blog :)

Jimjilbang

Jimjilbang alebo kórejská sauna je jedno z najpopulárnejších miest kórejskej bang kultúry. V minulosti som už písala o noreabangu (kórejskom karaoke). Ďalej tu máme: PCbang (miesto kde si Kórejci budujú závislosť ma počítačových hrách, DVDbang (môžete tu pozerať filmy na DVD, primárne je to však miesto, kde sa mladé Kórejské zamilované páry chodia na noc zašiť, kedže byty sú tu drahé a priemerných Kórejec žije u rodičov dlhšie ako Talian, t.j. asi do veku 32rokov - platí pre obe pohlavia).

Jimjilbang je však iný. Ide o jedinečnú vec. Otvorené je 24hodín denne, 7dní v týždni. Zväčša veľmi pekne priam luxusne zariadené miesto pre starých i mladých. Mladšie generácie tam chodia predovšetkým v noci po párty. Okrem rôznych kúpeľov a sáun, tam totiž môžete zadarmo zostať 12 hodín a spať v krásne vyhriatej miestnosti.

Bohužiaľ mi v Soule nikdy nevyšlo jimjilbang navštíviť. Avšak zistila som, že letisko Incheon má tiež jeden: Spa on Air. Takže som sa rozhodla, kedže odlietam ráno a nemám už v Soule ubytovanie, stráviť poslednú noc na letisku.

Ponaučenie: Toto nebolo prvýkrát čo spím niekde na stanici či letisku, bez debaty to však bolo najpohodlnejšie.

Po zaplatení vstupu som dostala oblečenie (tričko a šortky), uteráky a kľúčiky od skriniek na topánky a na ostatné osobné veci. Navyše sa mi postarali o batožinu (ktorej teda nie je málo).

Jimjilbang je z pravidla rozdelený na dve časti: v hlavnej časti sú rôzne druhy sáun, kúpeľov, masáží, výriviek ... táto časť je oddelená len muži alebo len ženy. Pohybujete sa tu samozrejme ako inak nahí. Letisko bolo pomerne príjemné - veľmi medzinárodné. V Soule je totiž bežné, že ste jediný cudzinec v celom jimjilbangu. Z rozprávania kamarátok viem, že staršie kórejské ženy vás veľmi pozorne sledujú, niekedy sa i pristavia, chcú sa čo-to popýtať, kedže vyzeráte tak exoticky.

V druhej časti je už vhodné si obliecť požičané oblečenie. Je to totiž zmiešaná  (muži-ženy) obrovská miestnosť (v prípade Spa on Air ešte dve menšie miestnosti), kde sa spí. Dostanete podložky na spanie a vankúšik. Prikrývky sú za malý príplatok.

Takže si to zhrnieme: je 11:15 a od 2rána som na letisku. Som však pomerne vyspinkaná, okúpaná, navoňaná a oddýchnutá ... Európa sa má ešte čo učiť ako kvalitne cestovať!

Kórejský pes

Tento príspevok mám v hlave už dlho. Akurát mi chýbali osobné skúsenosti k druhej časti.

Časť prvá

Kórejci zbožňujú svojich psích domácich miláčikov. Akosi si však neuvedomujú, že to nie je hračka ale živý tvor. Okolo psov je v Kórei naozaj veľký biznis, ostatne ako i inde vo Východnej Ázii (osobne som si to zažila v Japonsku a láska k psom je tam rovnako trhlá).

O čo ide? Proste si fešákujú, štapacírujú, páradia .. nazvite to ako len chcete ... psov. Okrem veľkého množstva oblečenia, je populárne tiež farbiť psom chlpy. A tam sa veru medze nekladú: je úplne bežné stretnúť takého shih-tsu psa ako je ten náš, s ružovom-fialovými labkami. Nedávno som tiež videla psa nafarbeného na tigra :)

Navyše, kedže Kórejci takmer čisto chovajú malé rasy, môže sa majiteľovi stať, že zatúži po dalmatíncovi. Nuž a tak si zaobstará "najnudnejšie" zo všetkých farieb bielu a čiernu a zmení svojho Lasa apso na bodkovaného krásavca.

 Tak a tu prestanú vegetariáni a milovníci zvierat čítať. Zatvoria môj blog a idú si pozrieť nejakú krajšiu stránku.




Pre ostatných :
----------------------------------------------------------
Časť druhá

Áno, bude to o jedle. Kórejci jedia psov. Nie je to úplne bežné, musíte zájsť do špecifických reštaurácií. Avšak v každej štvrti je aspoň jedna.

Ja som mala tú česť ochutnať najpopulárnejšiu polievku bosintang. Bola výborná: jemnučké mäsko, kórejsky pikantná ... mňam.

Kúsok domoviny

Každý týždeň v stredu sa v škole koná "Special Seminar on Global Issues". Podstatou seminára je, že každý týždeň prednáša iný, špeciálny hosť na akúkoľvek tému. Tento predmet je povinný a je za nula kreditov. V preklade to teda znamená, že keďže som výmenný študent, tak seminár zväčša ignorujem.

Nie však tento týždeň. Čuduj sa svete hosť bol Ing. Dušan Bella, slovenský veľvyslanec v Soule. Téma bola: "Slovakia, pulsating heart of Europe".

Nakoľko je väčšina mojich spolužiakov z Ázie (pochádzajúcich zo štátov s veľkosťou min. aspoň 80mil. max. Čína), mala som trošku obavu, či ich 90minút rozprávania o 5miliónovej stredoeurópskej krajinke vôbec zaujme.

Je tu tiež i druhá vec, pri mojich cestách som si zvykla, že priemerne vzdelaný mladý človek nemá predstavu, kde a čo je vlastne to Slovensko. Zväčša som prvý Slovák, ktorého kedy stretli. Na jednej strane, je to trošku smutné. Na druhej, zvykla som si už dávno (aspoň nie som Američanka, ktorá sa stále musí obraňovať pred útokmi stereotypných názorov). Beriem to teda zodpovedne. Často sa stane, že si ma ľudia zovšeobecnia a predstavia si, že všetci Slováci sú ako ja...  (uff, to by teda bola krajina). Mám preto často strach stretnúť v cudzine Slováka. Čo ak bude truľo a potom to zase začne odznova!?

Tentokrát to ale bolo presne opačne. Pán veľvyslanec bol veľmi fajn: bodrý to pán so zmyslom pre humor, ktorý ocenia i Aziati, záplavou obrázkov z Tatier, Bratislavy, Nitry, Spišu ... a zvukom fujary v pozadí. Trošku sa mi aj zacnelo po domove.

Súčasťou prezentácie bolo i krátke video o Slovensku - to samotné až také super nebolo - made in 2004, takže niektoré účesy, móda a hudba boli dosť out. Charizma pána veľvyslanca to však následne prebila. Myslím, že sa mu podarilo upútať pozornosť ázijského študenta min. na dĺžku prednášky. Naviac, po skončení konečne moji spolužiaci pochopili, že odkiaľ to vlastne som. Po troch mesiacoch ich prestala zaujímať Praha a do ich slovníku pribudlo nové vlastné podstatné meno Bratislava.

Osobne najpozitívnejšie hodnotím jeho prístup ku kórejsko-slovenským vzťahom.
Pre úvod:
1. Vedeli ste, že štvrtý najvýznamnejší obchodný partner Slovenska z pohľadu importu je Južná Kórea?
2. Vedeli ste, že Južná Kórea je náš najväčší ázijský obchodný partner vôbec (oveľa významnejší než Čína) ..áno môže za to SlovaKIA, Samsung ...

Posolstvo ale je to, že hoci business ako taký medzi nami funguje, nemáme žiadnu kultúrnu výmenu. Slováci netušia takmer nič o Kórei a vice-versa. Pán Bella je veľvyslancom necelé dva roky a jeho hlavný cieľ je zvýšiť kultúrne poznanie medzi krajinami (ťahá do Soulu umelcov, športovcov .. ) .. inými slovami kimchi za borovičku

Začiatok prednášky začal pomerne spontánne. Nefungoval PC. Pokým ho štyria Kórejci "opravovali", pán veľvyslanec začal s "warm-up" aktivitou: nech sa prihlási ten, kto niekedy v živote bol v Strednej Európe nebodaj na Slovensku. Samozrejme ruky boli dve: Moja a môjho českého spolužiaka. Ako sa mi Filip neskôr pošepky priznal ani on na Slovensku ešte nikdy nebol, ale bolo mu to už pochopiteľne trápne takto verejne povedať.

Každopádne to bolo celkom komické:
J.E. Bella: What part of Slovakia did you visit?
Ja: I come from Slovakia
J.E. Bella: Oh, ... you look Slovak!

Po hodine som sa chcela za ním zastaviť a prehodiť pár viet v mojej materčine. Pán veľvyslanec bol však rýchlejší. Okamžite ma k sebe zavolal. Slušne ma pokarhal za to, že prečo som tu tri mesiace a nenapadlo ma kontaktovať ambasádu (špeciálne po minulotýždňovom severokórejskom útoku). Povedal mi o všetkých aktivitách, ktoré ambasáda organizuje (prekvapivo nie je ich málo).

Na záver mi dal vizitku s návrhom, nech ho čo najskôr osobne kontaktujem. Máme si toho dosť čo povedať, špeciálne v prípade, ak sa plánujem do tejto krajiny vrátiť...  ale o tom inokedy, keď budem mať pred sebou nejaké hmatateľnejšie ponuky (ak všetko dobre pôjde, tak snáď budúci týždeň)

Kim Tae Yeon - fashion show

Moja milá spolužiačka Lauren mi venovala dva VIP lístky na módnu prehliadku svojej kamarátky, mladej kórejskej návrhárky menom Kim Tae Yeon. Show sa uskutočnila v rámci poslednej akcie Seoul Fashion Art Association.

Spolu s ešte jednou spolužiačkou som teda vytiahla svoju Latino kamarátku Nataliu na kúsok sobotnej módy.

Priznám sa trošku sklamanie - móda až taká svieža nebola, dosť nuda. Keďže vyzerám a obliekam sa výrazne odlišnejšie od mojich ázijských priateľov, z času na čas sa mi stane, že ma na ulici zastavia študenti zaoberajúci sa dizajnom a fotia si moje oblečenie (... kto vie, ako nerada sa sama fotím, tuší, akú radosť mi to asi robí). Na druhej strane som sa takto zoznámila s viacerými nádejnými kórejskými návrhármi, ktorí síce majú menej skúseností ako Tae Yeon, ale niektoré ich nápady ma celkom zaujali.   

Späť však k Kim Tea Yeon. Hoci móda trošku bez šmrncu, jej samotnej teda kreativita nechýbala (záverečné defilé osviežila príchodom na koni!?!)

Myslím, že čo sa týka módy jednoznačne platí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť / čítať. Lauren prísť nemohla, sľúbila som jej teda ako poďakovanie nejaké snímky. Môj amatérsky foťáčik robil čo len dokáže. Navyše, prvá rada má niečo do seba. Nech sa páči:

http://picasaweb.google.com/matajasova/SFAA#

Severná Kórea striela na Južnú? Daj tam radšej futbal.

Mám to "šťastie", že sa práve nachádzam v štáte, ktorý má v podstate jediného priameho suseda šialený totalitný režim vedený dynastiou Kim. To "šťastie" je teraz ešte intenzívnejšie. Pred asi 30 hodinami (ako asi všetci viete, niektorí i lepšie ako ja) Severná Kórea bombardovala juhokórejský ostrov Yeonpyeong, prvýkrát od konca Kórejskej vojny bolo obeťou civilné obyvateľstvo.

Aké boli prvé momenty? Prvé reakcie? Čo som v tej chvíli robila?

Sedeli sme v metre a Katie ma upozornila na televízne správy: kopa dymu, oheň?, ostrov, všetko v Hangule takže absolútne žiadna predstava, kde to je alebo čo to je. (Viem síce kórejsky čítať ale je to niečo čo ja rada nazývam čítanie bez porozumenia / reading without comprehension ... v podstate to viem vysloviť, ale o čom čítam to veru netuším). Metro plné ľudí. Nikto tomu nevenoval ani okamih pozornosti. Katie nakoniec usúdila, že sa niečo stalo na Filipínach.

O pár hodín neskôr mi prišla sms od Miška: "Drahá, v pohode? Žiadne rakety vás nezasiahli? Neutekali ste do krytov? ... " V tej chvíli som sedela na brehu rieky Han, čakala na fontánu (viz predchádzajúci príspevok) a popíjala soju. Po pár smskách s Miškom, som pochopila, že vo Vysokých Tatrách je to väčšia vec ako v Soule, meste asi 50km od demilitarizovanej zóny.

Neskôr pri večeri sme zazreli správy: starý známy ostrov, dym, zničené domy .... zrazu to začalo dávať zmysel. Sedeli sme v naozaj veľkej čisto kórejskej reštaurácii a bez preháňania sme boli jediné, koho zaujímali večerné správy. Po asi 10min to jeden miestny pán už nevydržal a prepol na futbal. Zápas si zrazu získal pozornosť i ďalších hostí...

Katie teda chytila svoj HTC a zažala googlovať novinky. Ono ani nebolo treba googlovať: Reuters, YahooNews, CNN, BBC, Financial Times, NY Times, Korean Herald: všade titulky.

Tak takto to teda presne nevyzeralo. Zahraniční novinári si museli dať celkom prácu získať takúto snímku.

V zápätí si Katie tiež uvedomila, že má na nasledujúci deň zaplatenú celodennú exkurziu do DMZ. Vo svojej e-mailovej schránke však objavila prekvapenie: oficiálne potvrdenie a harmonogram exkurzie. Hmm, prečo teda svetové titulky hovoria o pokraji tretej svetovej vojny!?

Raňajky, 24.11 (deň 2): Správy sú stále plné informácii o útoku, pridávajú sa komentáre a analýzy, reportáže z USA o americkej podpore ... keď sa porozhliadnete okolo seba hneď viete kto je Kórejec a kto nie (a teraz nenarážam na farbu pleti). Cudzinci vedú vášnivé diskusie, vymieňajú názory, cítiť tu napätie, niekedy až strach. Kórejci raňajkujú ako každý iný deň. Z času na čas padne niečo o útoku, ale je to skôr obecné hodnotenie typu: nič nové pod slnkom.

Čo bude ďalej uvidíme. Pri miestnej ľahostajnosti to možno zistíte skôr ako ja.

PS: popoludní v škole môj učiteľ na chvíľku načrtol aj túto tému. Skôr ho ale zaujímal prepad kórejskej burzy.

Náhodné stretnutia náhodných cestovateľov

Je veľa spôsobov, ako stretnúť zaujímavých ľudí.  Kedysi som preferovala koncerty. V Taliansku to boli miestne bary a debaty s ľuďmi pri rýchlom espresse.  V Prahe som mala rada pivné debaty v podstate o hocičom. Do minulého týždňa som však za favorita považovala tiché debaty v Národnej knižnici (Klementine), ktoré sa po chvíli šepkania presunuli do miestneho bufetu či záhrady. Japonsko to však zmenilo. Môj nový tip: náhodné cestovateľské stretnutia.

V prvý deň môjho pobytu v Kyote ma môj hostiteľ predstavil ďalším cestovateľkám. Osobne ich nepoznal. Našli sa cez CouchSufing. Jedna z nich, Katie, ho požiadala o nocľah. V tej dobe bol však Dave dohodnutý so mnou a tak ju odmietol. Navrhol ale aspoň krátke stretnutie.

Z jednej príjemnej noci s Katie a Netou sa stal ďalší deň pozerania pamiatok, v závere ktorého sme spoločne vyrazili na divokú noc v Osake. Noc dopadla divokejšie, ako ktokoľvek čakal (Katie sa nám stratila v 2.5mil mestečku). Po troch hodinách ju miestni Japonci našli a kontaktovali Dava. Stratenú Katie sme si vyzdvihli na vlakovej stanici vo vedľajšom Kyote v očakávaní akýchsi skvelých ság... nestalo sa, nič si nepamätala. Viníme z toho buď jedovatú rybu fugu (ktorá bola súčasťou našej večere) alebo netrénovaný americký organizmus a množstvo japonského saké :) 

Keď na ďalší deň, slečny vyrážali na cesty, nemuseli sme si vravieť Zbohom. V rámci svojej trojmesačnej cestovnej horúčky plánovala Katie navštíviť i Soul.

V nedeľu som strávila deň v knižnici (v Kórei je to oproti Klementinu nuda, žiadne zaujímavé debaty, každý má vlastný box, aby ho nikdo nerozptyľoval). Krátko popoludní mi však zazvonil telefón: Katie bola v Soule.

Nedeľný deň sme strávili v spoločnosti kórejského kamaráta jej hostiteľky. Ukázal nám i mne nepoznané časti mesta, zašli sme na fajn večeru a samozrejme kórejské drinky. (Neviem prečo, ale nikto v Európe ma nevaroval, že Kórejci sú skutoční pijani). 

Skončili sme v americkej štvrti Itaewon. Ja Itawon veľmi nemusím, keby chcem pochybnú americkú štvrť plnú západniarskych obchodov a barov, ľudí pokrikujúcich na ulici (po anglicky samozrejme), tak nejdem do tejto časti sveta. Tentokrát to ale nebolo také zlé - mali sme najlepší burger v meste. Zmeškala som však posledné metro a tak som zostala "couchsurfovat" v Katienej hostiteľky.

S Katie sme sa opäť stretli v stredu - tentokrát viac pamiatok a viac soju. Celkom sa teším, že mám s kým pozerať pamiatky, pretože väčšina mojich miestnych kamarátov v Kórei už viackrát bola, alebo sú to samotní Kórejci, a tak nemajú veľký záujem ísť so mnou napr. na Namsan TV vežu alebo vodopádový most.

Namsan TV tower

Apropo most: tak som sa tešila, ukázalo sa však, že v zime nestrieka a mení sa na obyčajný nudný most. Samozrejme, že sme to s Katie zistili až po trištvrehodine sedenia vonku na zime niekde pri rieke Han. Skvelá debata aspoň. Musím sa do Kórei vrátiť niekedy v lete!

V rámci tejto noci sa toho stalo ešte oveľa viac ... ale o tom ďalší blog.

Zatiaľ najlepšia cesta (kratšia verzia)

7dní, 6nocí, dvaja jedineční hostitelia, množstvo neznámych cestovateľov z celého sveta, historické Kyoto, divoká Osaka ... ale hlavne najnezabudnuteľnejšia cesta môjho zatiaľ pomerne mladého života.

Ak by som mala popísať všetko, čo sa v Japonsku stalo, bol by z toho asi román 21. storočia (teda za predpokladu, že by to spísal niekto, kto na rozdiel odo mňa naozaj písať vie). Každopádne, sľúbila som svojej rodine, že si predsa len niekoľko (uff asi aj hodín) nájdem a rozpoviem, aké fantastické Japonsko bolo. Som si však istá, že kdekoľvek len ste, váš život je nemenej vzrušujúci a tak ponúkam dve alternatívy: 

A. túto krátku verziu NAJaspektov môjho výletu (v prípade doplnenú o foto z facebooku alebo picasy). 

B. dlhšiu verziu - v ktorej takmer určite nebude v mojich silách zachytiť všetko. Neviem či ju zvládnem napísať na blog, ALE MÁM DENNÍK, ktorý vám dám rada prečítať, keď sa vrátim domov. Stihla som ho napísať počas dvojhodinového letu naspäť do Soulu (v Japonsku na to naozaj nebol čas), je pomerne heslovitý, má asi 12 A4strán avšak je v angličtine.

Kde som bola?

V regióne Kansai, čo prakticky znamená domov asi 22miliónov Japoncov. Konkrétnejšie: štyri neopísateľné dni v historickom Kjóte (slovenčinári odpustite, po zvyšok textu sa uchýlim k anglickému spellingu Kyoto) a deň resp. tri parádne noci (viem, že to početne nesedí, ale bolo to tak)  v megalopolise menom Osaka. Okrem toho ešte krátky výlet do Nary a Uji. 

S kým som bola?

Sama. Teda sama vôbec nie. Presne naopak, už dávno som sa niekde necítila tak dobre ako práve v Japonsku. Stretla som ľudí, ktorí sú viac ako len moja krvná skupina:

• Náhodní cestovatelia z celého sveta, či už utekajúci pred niečím, snažiaci sa niečo nové nájsť alebo si len oddýchnuť od všednosti svojho domáceho života (ha, znie to ako Jack Kerouac)
• Milí Japonci, ochotní mi napriek častej jazykovej bariére čo najviac pomôcť.
• Hostitelia - cudzinci, ktorí žijú, pracujú či študujú v Japonsku a nielen že vám ponúknu prístrešie, často i raňajky, povozia na bicykli, uvaria famózny thajský obed po prehýrenej noci, vezmú na prechádzku po ich obľúbených chrámoch alebo na celonočné karaoke... ale hlavne podelia sa s vami o kúsok ich životného príbehu, ktorý teda ani pri najmenšom nie je nudný.

... to všetko vďaka geniálnemu nápadu menom CouchSurfing

Ako dlho?

Krátko, príliš krátko - tak krátko, že v mysli už plánujem ďalší výlet do Japonska. Týždeň.

NAJ

1. Najlepší hostiteľ a azda jeden z najzaujímavejších ľudí, ktorých som mala kedy česť spoznať. Pre veľmi, veľmi zjednodušenú predstavu prezradím, že je to človek ktorý vyrástol na troch kontinentoch a teraz už niekoľko rokov skúša žiť na tom štvrtom, v Ázii. Aktuálne je to 30ročný francúzsko-britský vedec dokončujúci si svoje PhD v Kyote. V minulosti vášnivý cestovateľ a práve teraz spláca svoj dlh, tým, že hostí nahodných cudzinov (teda i mňa). 

Dave mal byť mojim hostiteľom prvé dva dni v Kyote. Dva dni sa nakoniec zmenili na 4 noci, 5 fantastických dní, po ktorých sa mi naozaj veľmi ťažko lúčilo... ako sa sám Dave vyjadril sú chvíle, ktoré vás donútia milovať a zároveň nenávidieť couchsurfing (toto má byť short version, takže viac na mojom CS profile).

2. Najlepšie karaoke, dokonca i jedna z tých naozaj naj nocí zatiaľ obecne. 13 november, sobotná noc, Osaka - Neta (cestovateľka z Izraelu, ktorá doteraz pracovala na Expu v Šanghaji), Katie (tri mesiace cestuje po celej východnej Ázii a čo chvíľa - áno, dnes - ju čakám v Soule, jej!), Dave a ja.

Karaoke nebola jediná zábavná vec v tú noc. Stalo sa toho omnoho viac. Porozprávam osobne.

3. Bláznivé jazdy na šaragli bicykla po Osake s mojím kanadským hostiteľom Markom. Pri prvej jazde som ľutovala, že ja sprostá nemám zaplatené poistenie v Japonsku ... nakoniec som si zvykla a stal sa z toho môj obľúbený spôsob prepravy. Trocha adrenalínu predsa nikdy nezaškodí :)

4. Najlepší ramen (japonské nudle). Pochybný špinavý podnik v uzulinkej uličke v centre Kyota a bez debaty parádna večera v spoločnosti Dava.

5.  Kyoto - bez slov. fotky musia stačiť (som však na dobre dlhú dobu predávkovaná nádhernými chrámami a jesenným lístím)

6.Osaka - moderné veľkomesto so všetkým čo k tomu patrí:

7. Jedlo - okrem samotného Ramenu ma Dave každý večer zobral na úplne iné miesto, ochutnať nejakú ďalšiu japonskú špecialitu. V rámci našej sushi večere sme si dali veľrybie sashimi (áno, toto krásne ušľachtilé zviera je nakoniec veľmi chutné. A viem, som obluda, ale chcela som to skúsiť) či pohlavné orgány morského ježka (čo teda ale vôbec nebolo dobré).

8. Diskusie - Japonsko pre mňa bolo predovšetkým o ľudoch. Niektoré konverzácie boli čisto jednoducho zábavné iné náučno-vzdelávacie. Nájdu sa ale i také, ktoré do značnej miery zmenili môj uhol pohľadu či predstavili mi alternatívy, o ktorým som sama nikdy predtým ani len nepremýšlala (vrátane mojej momentálne veľmi hmlistej budúcnosti).

mám v mysli ešte aspoň 80 ďalších bodov ...toto je však krátka verzia. A vlastne, celé Japonsko bolo naj.   

Me, myself and I ... a Japonsko

Je 23:00 a zajtra skoro ráno vyrážam na 7dní do Japonska.  Chystám sa splniť si niečo, o čom som si až doteraz myslela, že na to nemám odvahu: cestovať sama. Cestovať sama, len tak pre pôžitok z poznania novej krajiny (nič ďalšie - žiadny vopred naplánovaný študijný pobyt alebo návšteva kamarátov).

Je až neuveriteľné, ako sa na to teším. Pôvodne som to vôbec neplánovala. Filip - môj spolucestujúci nečakane ochorel (mal zápal slepého čreva a musel na operáciu). Každopádne, mám aspoň príležitosť spoznať Japonsko naozaj z prvej ruky. A taktiež spoznať i seba.

Môj kórejský aj európsky telefón takmer určite fungovať nebude. Pokúsim sa z času na čas dostať sem, na mail alebo facebook.

Plán cesty je jednoduchý: 4 dni v Kyote a 2 dni v Osake. Bývať budem u miestnych ľudí (nech žije couchsurfing.org).

Tak o týždeň: snáď budú i nejaké japonské dobrodružstvá.

Držte palce.

International Finance Day

Na sobotné popoludnie zorganizoval môj obľúbený profesor Cho (bývalý dekan fakulty) spoločnú turistiku pre študentov International Finance. Moja škola (fakulta) Graduate School of International Studies má niekedy celkom rada elitárstvo. Keď som sa teda prvýkrát dopočula o plánovanom výlete, bolo mi zdôraznené, že je len a výhradne pre študentov International Finance (IF).  Kedže som však výmenný študent, pôvodne som pozvánku nedostala. Ako sa ale ukázalo, prof. Cho a jeho TA (Teacher's Assistant) Jiwon ma majú radi a tak sa rozhodli pravidlo porušiť a prizvať ma k sebe.

Pôvodný plán trasy mál byť Mt.Bugaksan (asi najznámejší vrch v Soule). Pozn: 12mil. Soul sa nachádza v podstate v horách (skôr vrchovine) takže v rámci mesta a veľmi blízkom okolí sú veľmi pekné asi 800m.n.m. vysoké kopčeky. Príroda nádherná. Obzvlášť takto na jeseň. Problém ale je tých spomínaných 12mil obyvateľov. Všetci chcú cez víkend do "hôr" a tak je úplne bežné, že pri takom Mt.Bugaksan musíte stáť hodinu v rade, aby ste sa mohli dostať na vrchol. Práve z tohoto dôvodu prof. Cho na posledú chvíľu zmenil rozhodnutie a my sme sa vybrali na Mt.Ansan.

Príroda prekrásna. Počasie priam nádherne jesenné. Po ceste nám prof. Cho ukázal budhistický kláštor, porozprával históriu miestnych univerzít ...

Navyše, keďže som jediná Neaziatka bola som vlastne väčšia atrakcia ako samotné kopce (na každom rohu sa so mnou všetci moji čínski, kórejskí, laoskí, vietnamskí a kazašskí spolužiaci chceli fotografovať :)  Naviac určite som netrpela nedostatkom pozornosti zo strany profesorov.

Prof. Cho, okrem toho, že je bývalý dekan, zastupoval Kóreu v IMF počas Ázijskej krízy. Je to veľmi milý, pokojný pán, s láskou k budhizmu a neuveriteľnou autoritou. Má tichý, rozvážny hlas ale vo chvíli, keď začne rozprávať všetci automaticky stíchnu a s rešpektom ho počúvajú. Na druhej strane je nesmierne priateľský a dosť ma ničí na jeho hodinách Financial Institutions and System, pretože je (asi aj správne) presvedčený, že mám lepšie ekonomické vzdelanie ako moji ázijskí spolužiaci, a tak ma necháva vysvetľovať časti novej látky alebo komentovať všetko, čo sa len mihne vo Financial Times (čo samozrejme znamená, že moja príprava na jeho hodiny mi dáva značne zabrať).

Prof. Kim je jeho protipól: extrovertný profesor. Okrem dlhoročnej akademickej kariéry, asi najbúrlivejších 11rokov aké si kórejské kapitálové trhy zažili (1994-2005) zastupoval kórejskú burzu (Director of Research and International Relations). Učiť ma žiaľ neučí - musela som sa vzdať jeho kurzu, lebo niečo podobné mám hotové už z Prahy.

Prof. Kim a Prof. Cho

Zábavné je, že kórejské turistické mapy píšu aj koľko kalórií spálite.

Turistika sama o sebe nebola nijak náročná. Hoci, ako sa mi moje ázijské rovesníčky priznali, bola to ich prvá túra v živote a takmer dušu vypľuli :) Ešte dnes (pondelok večer!) mali niektoré svalovicu :D

Po krásnej prechádzke sme zašli na večeru. Akosi som sa aj s Mishom (mojim kazašským spolužiakom) ocitla uprostred stola rovno naproti našim profesorom. To žiaľ pre mňa znamenalo skutočný test toho ako dobre ovládam kórejskú etiketu. Vždy keď som v sprievodcoch narazila na časť o stolovaní, len tak som to zbežne prebehla a tak som sa v sobotu snažila detailne rozpamätať, kedy sa smie jesť, ako naberať jedlo, kto a kedy porcuje jedlo, ako sa drží pohár pri nalievaní, ako pri prípitku, komu sa pozerať do očí a komu nie, kedy sa smie vstať od stola, ktorým smerom smerovať paličky, atď. Každopádne nasledujúce ráno som to celé konzultovala so spolubývajúcou a myslím, že som to zvládla.

Čo som si však 100% pamätala bolo, že je neslušné odmietnuť starších. Spôsobilo to ale, že som sa ráno opäť zobudila s bolesťou hlavy. Prof. Kim, Misha, jeden absolvent a ja (tj. stred stola) sme spoločne vypili asi tucet fiaš soju. Kórejské soju má len asi 0,4l myslím a od 20-45% alkoholu. To naše sobotné malo asi 30%, a je v podstate ryžová vodka :) Aj sa tak pije, poldecáky. Akurát štýl pripíjania a nalievanie je pomerne formálny (všetko sa musí robiť oboma rukami). Každopádne debata výborná a na rozdiel od kórejského absolventa, máme ja a Misha trénované slovanské organizmy.

Výsledok večera je pomerne povzbudivý: výborná túra, zopár pekných foto, rešpekt mojich ázijských spolužiakov, niekoľko vizitiek od absolventov, ponuka prísť budúci rok na Sogang University ako vising researcher... a nový fb friend: prof. Kim :)