Dnes sme sa s mojim českým kamarátom Filipom, vybrali na Sever. Teda najviac na sever, ako to v tejto krajine ide. Konkrétne, k 38 rovnobežke do demilitarizovanej zóny (DMZ).
DMZ sa nachádza necelú hodinu cesty od Soulu (52km). Priamo do DMZ sa na vlastnú päsť nedostanete. Existujú však cestovné kancelárie, ktoré vás v rámci celodenného výletu prevedú väčšinou verejnosti dostupných častí. S Filipom sme sa teda pre jednu rozhodli. Ešte pred odjazdom sme boli varovaní, čo všetko za žiadnych okolností nemôžme doniesť resp. mať oblečené. Aby sa OSN nestala terčom severokórejskej propagandy platí klasicky striktný dress-code: žiadne sandále, šortky, minisukne, tričká s logami alebo národnými symbolmi. Naviac žiadne profi foťáky či muži s dlhými vlasmi.
Program prehliadky je prísne naplánovaný. Meškanie môže spôsobiť vážne komplikácie. Oblasť je stále zamínovaná, takže treba pozorne počúvať sprievodcu. Priamo vo vnútri DMZ, máte pridelený vojenský eskort, ktorý, hoci svojim zjavom naháňa strach, má za úlohu vás chrániť. Fotiť sa smie len na vyhradených miestach. V prípade, že vás hliadka spozoruje fotiť z autobusu alebo niekde mimo vyhradených území, môže byť z toho pomerne slušný problém.
Naša cesta začala skoro ráno spred jedného z najluxusnejších juhokórejských hotelov. Autobus bol plný turistov z celého sveta. Ako nám sprievodkyňa neskôr vysvetlila do DMZ nesmú len tak vstúpiť kórejskí civilisti. V prípade, že sa Juhokórejec rozhodne navštíviť DMZ, musí si o prehliadku zažiadať 6-12 mesiacov v predstihu. Následne úrady preveria jeho možné rodinné či iné vzťahy so Severom. Ak nájdu priame spojenie, žiadosť sa zamieta. Našťastie, nám cudzincov stačí online registrácia.
Imjingak Park a most Slobody
Jediné miesto, ktoré dokážete navštíviť i sami. Nachádza sa totiž pred samotným začiatkom DMZ. Práve preto tam Kórejci chodia a vešajú stužky na pamiatku padlých v Kórejskej vojne. Prístupná je i menšia vyhliadková veža. Výhľad je však oveľa horší ako priamo z DMZ. Most Slobody už tiež nie je to, čo býval (je zrekouštrouvaný). Bezprostredne po skončení vojny po tomto moste utieklo 13000 zajatcov na Juh (odtiaľ pochádza jeho názov). Na Imjingak parku ma však najviac zaskočila iná vec: súčasťou parku je lunapark a kolotoče!?
The 3rd Tunnel of Aggression
Severokórejci sa počas mnohých rokov pokúšali prekopať na Juh. Výsledkom sú tzv. tunnels of aggression. V súčastnosti sú objavené 4. Posledný, štvrtý, bol objavený až v 90.rokoch. Kórejci však odhadujú, že ich je približne 20. Môj tip (keď som videla tie hory) je oveľa vyšší. Stavím sa, že keď sa raz krajiny zjednotia a poriadne preskúmajú územie, zistia, že tie hory sú zrkz na zrkz podkopané.
Každopádne, technika, ktorou objavujú nové tunely, je akoby ju vymysleli na Severe. V prípade tretieho tunelu utečenec oznámil možnú polohu. Juhokórejci vykopali hlboké diery a napustili ich množstvom vody. Ak sa voda stratila, našli tunel. Zaujímavosťou 3.tunela,je, že jeho cieľom bolo priamo ohroziť Soul (je len 44km od metropole). V prípade blitzkrieg zásahu, by asi z tohto krásneho mesta veľa nezostalo. Inak technika hĺbenia je tiež jednoduchá: dynamit. V tuneli boli vždy približne traja Severokórejci, žltou farbou označili miesta pre dynamit a pomalinky sa "prekopávali". Hoci sú hory kompletne žulové, Severokórejci priebežne maľovali na steny čierne fľaky. Keď tunel Južania objavili, vyhovorili sa na to, že to je ich uhoľná baňa, ktorá akosi zablúdila do DMZ.
Severokórejci sú vzrastom oveľa nižší ako už samo o sebe malí Juhokórejci. Dôvodov je viac: podvýživa, ťažká práce, nedostatok spánku ... . Tunel je teda stavaný tak akurát pre nich. Chvalabohu, sme všetci dostali banícke pribly. I tak však bolo každých pár minút počuť úder, ako sa jeden z nás Európanov nechtiac narovnal.
 |
| čierne "uhlie" |
 |
| žltý dynamit |
Najlepšie miesto na vyhliadku na Sever. Vystihli sme krásne počasie, takže bolo vidno všetko:
- 4km územie DMZ: 2km juho- a 2km severo-kórejské,
- propaganda village: miesto, kde Severania vybudovali umelú dedinu, nakreslili na steny postavy a až do 1994 púštali propagandistické nahrávky,
- Kaesong industrial complex: priemyselný komplex, kde veľké juhokórejské firmy využívajú lacnú severokórejskú pracovnú silu. Od potopenia juhokórejskej lode sa tam konečne vrátil život.
- mega-sochu Kim-Jong-Ila z mesta Keasong (asi 20km od hranice, inak ide o 5.najvačšie mesto v Severnej Kórei a až v roku 1382 bol Keasong bolo hlavným mestom krajiny).
Zaujímavé na vyhliadke bolo, že sa nesmelo fotiť priamo z kraja observatória. Asi 10m pred zábradlím je nakreslená hrubá čiara, pri nej hliadka, ktorá kontroluje, či naozaj nefotíte i za čiarou. Okrem vyprahnutej Severnej Kórei (nemajú takmer žiadne stromy), sa vám teda naskytne i pohľad na turistov stojacich na špičkách a naťahujúc svoj fotoaparát čo najviac do výšky, aby i cez zábradlie zachytili čo najlepší záber.
Stanica Dorasan
Stanica Dorasan je miesto poslednej vlakovej zastávky na Juhu a prvej na Severe. Ide o idealistickú (možno až utopistickú) myšlienku Južanov, že čoskoro prepoja Soul a Pchjongjang. Mnohí Kórejci do stanice investovali vlastné peniaze a sú na to patrične hrdí. Kórejci síce nežijú na ostrove, často si ale z geografického hľadiska prídu ešte znevýhodnenejší, ako keby na jednom boli. Preto tak veľmi snívajú o železnici, ktorá ich spojí so svetom.
Inak väčšina miestnych cíti, že do 4rokov určite nastane zjednotenie. Problém je len, že tento pocit majú už od 70tych rokov. Dorasan je inak úplne novučičká moderná stanica. Vraj najčistejšia na svete. Nuž, nie je divu, vlak ňou prešiel len 2x = obe jazdy boli testovacie :). Ak vám nestačilo idealizmu, na jednom pilieri je odkaz od Georga W. Busha s textom v zmysle "May this station unite all Koreans".
UN Camp Bonifas a Panmunjeom
V tábore OSN Bonifas sme si presadli do vojenského autobusu s novým armádnym vodičom a osobnou hliadkou. Takto chránení sme vyrazili k samotnej demarkačnej línii: dediny Panmunjeom.
Panmunjeom je to, čo si všetci predstavíme, keď sa povie 38 rovnobežka, priama hranica Severu s Juhom. Slávna to modrá budova OSN s hliadkou notoricky známou zo všetkých obrázkov. Budova OSN sa nachádza na oboch územiach, a pokiaľ sa chcete vrátiť do Soulu živí, je to jediné miesto, kde môžete bez obavy vstúpiť na severokórejskú pôdu. Taktiež je to jedno z miest, kde v rámci Panmunjeomu môžete fotografovať. Nikdy predtým som si to z obrázkov neuvedomila, ale hranicu zväčša stráži len jeden národ. Do budovy OSN nesmú turisti vstúpiť naraz z oboch strán. Preto vždy stráži hranicu, len tá strana, ktorá aktuálne hostí návštevu.
V okolí hranice však panuje úplné ticho, stráž je v stave pohotovosti (to je ten ich divný postoj) a turisti sa pohybujú rýchlo a v dvojradoch. Z času na čas na vás váš eskort hrozivým hlasom niečo zakričí ... inak je to idylka.
 |
| Najďalej ako som sa v Severnej Kórei dostala. |
Most bez návratu / Bridge of No Return
Posledná zastávka bola most bez návratu - most, ktorým si po vojne Sever a Juh vymenili obyvateľov. Každý Kórejec mal právo rozhodnúť sa, do ktorej časti krajiny chce patriť. Ako však vraví samotný názov, keď sa raz rozhodnete, niet cesty späť.
Napriek zamínovanému územiu, je DMZ nádherná. Čistučký vzduch, prekrásne kopce a ticho. Neuveriteľné ticho. Flóra a fauna v DMZ je jedinečná. Akurát ju kvôli všadeprítomným mínam nie je jednoduché skúmať. Mimochodom, čo sa týka fauny je to v Kórei naozaj rarita. Kvôli Kórejskej vojne prišla krajina o množstvo živočíšstva. To čo neskapalo vplyvom vojny, pojedli ľudia trpiaci hladom hneď po vojne. Preto takého jeleňa v bežných kórejských lesoch len tak neuvidíte. Ako sa však tieto zvery dostali práve to DMZ nemám poňatie. Pokúsim sa to ale v najbližších týždňoch zistiť.
Na území DMZ je tiež jedna dedina, kde žije asi 500 Kórejcov. Sú to prevažne dedinčania pestujúci ryžu a ďalšie plodiny. Prečo sa nechali nahovoriť ísť sem žit? Nuž, obyvatelia DMZ nemusia platiť dane a neplatí pre nich povinná dvojročná vojenská služba. Ich domy si neporovnateľne väčšie s bežným kórejským štandardom. Navyše, pôda je tu veľmi dobrá a tak väčšina z nich nevídane zbohatla. Žiť však v regióne so zákazom nočného vychádzania a vojenskou hliadkou za pätami každým krokom, vybrala by som si radšej aj garzonku v Soule.
