Európsky deň

Včerajší deň bol krásny. Európsky krásny.

Po rannom trojhodinovom teste z Financial Institutions and Systems sme sa s mojou talianskou kamarátkou vybrali nakupovať. V Soule totiž zo dňa na deň klesla teplota o viac ako 15stupňov. V nedeľu sme sedeli vonku na tráve a užívali si 18stupňové nedeľné popoludnie a v pondelok ráno som sa prebudila síce do slnečného ale zato veterného +2stupňového rána. Môj šialený učiteľ (o ňom možno niekedy napíšem, ale nie som si istá či takto verejne) nás v pondelok presviedčal, že do dvoch týždňov napadne prvý sneh. Dúfam, že sa mýli, pretože jeseň je tu naozaj krásna. 

Keďže moja 20kg batožina samozrejme žiadne teplé oblečenie neobsahovala, vybrali sme sa s Irene na nákupy: plán bol jednoduchý (teplé zimné kabáty a čižmy). Kabáty sme kúpili. "Big foot", ako ma niektorí zakrslí Kórejci prezývajú, tu má samozrejme problém kúpiť akúkoľvek obuv :)

Akokoľvek, deň s Irene ma na chvíľku odpútal od ázijskej reality. Na celý deň som prepla do taliančiny. Na obed sme mali skutočnú olivovú ciabattu a espresso. Po nákupoch sme večer zašli na prednášku o modernom umení. 

Večerná prednáška bola síce o kórejskom modernom umení, ale náš prednášajúci (kurátor jednej z galérií) sa dosť venoval západnému vplyvu v kórejskom umení. 

Cestu domov sme si spríjemnili fantastickými debatami, ktoré viem viesť asi iba v taliančine: umenie, kultúra a história: východ vs. západ. Irene (neskôr i jej ďalšia talianska kamarátka) majú bakalára z východoázijského umenia či japončiny, teraz sa však preorientovávajú na Kóreu a miestne umenie. Nádhera.

... dobre teda, možno ten deň nebol ani tak európsky ako taliansky. 

Po dlhej dobe som dokonca mala i talianske sny. Ráno, bezprostredne po zobudení sa mi prvýkrát v živote stalo, že mi trvalo asi minútu, kým som začala rozprávať / rozumieť anglicky. Pri pohľade na svoj budík som zrazu nevedela, rozdiel medzi Dismiss a Snooze. Patetické ale pravdivé. 

Nuž dnes ma čaká ďalší taliansky večer. Irene ma pozvala do ich inštitútu, kde každú stredu premietajú (dúfam, že staré) talianske filmy. 

Nebojte sa, nepremenujem tento blog na európske dobrodružstvá. Avšak asi budú niektoré príspevky v najbližšej dobe medzinárodnejšie. Včera v noci sme totiž s Filipom zabookovali letenky na 6 novembrových dní do Japonska.  

K-pop (alebo o hudbe, ktorá nie je môjmu srdcu blízka)

Každoročne sa v Soule koná Asia Song Festival. Ako názov napovedá, ide o najznámejší festival pop music v tejto časti sveta. Nuž a kedže kórejská pop music (K-pop) je vraj tá naj, Asia Song Festival sa organizuje v Jamsil Olympic Stadium v srdci Soulu.

Tento rok bol však cieľ 6hodinovej megashow noblesnejší: o pár dní sa v Soule koná Summit G20. No a neboli by to Kórejci, keby si od toho samozrejme veľa nesľubovali. Čo konkrétne od summitu čakajú, neviem. Isté je len že, kórejský won si teda apreciovať za žiadnych okolností nedajú. Navyše, väčšina študentov ekonómie (oboru International Finance!) má v samotnej agende summitu veľmi ale veľmi hmlisto. Nadšenie zo summitu avšak nikomu nechýba. 

Eufória nechýbala ani včera. Tisíce násťročných Kpop milujúcich fanúšikov si podtitul "Let's go G20 Seoul Summit"spájajú jedine tak s hlavným songom Let's go 20 K-pop hviezd, ktorý celý summit propaguje.  

O čo teda včera šlo. Line-up bol ako-inak výrazne kórejský:

• Korea - BoA, Rain, Kara, 2AM, Rainbow, Beast, 4Minute, Nine Muses
• Taiwan - Joe Cheng
• Čína - Jane Zhang
• Malajzia- Michael Wong
• Japonsko- AKB48
• Thajsko- Bie the star

Mimochodom angličtina a čísla sú v názvoch kapiel extrémne populárne. Texty piesní sú vždy kórejsky s anglickým refrénom. Nuž a samotné K-pop bands? Vždy čisto dievčenské alebo čisto chlapčenské. Žiadny mix. Naviac oproti americkej scéne platí, čím viac, tým lepšie. Bežný počet členov je preto 5 až 9 (prečo inak Nine Muses, však?) V prípade japonského zoskupenia AKB48 ide až o 16 rovnako oblečených hlučných dev.

Ok, fér otázka: Prečo som sa teda rozhodla stráviť sobotnú noc v zajatí K-popu?

Odpovede mám tri:

1. Bolo to zadarmo a dostali sme VIP lístky :)
2. Moderátor večera mal byť Jackie Chen
3. Moja Latino kamarátka zbožňuje kórejskú megastar Bi (Rain)

... a predsa podtitul tohto blogu je "o tom, čo sa mi v Európe len tak ľahko nestane". 

Realita?

1. Lístky boli a zadarmo, miesta v poho. Teda vlastne veľmi dobré. Prečo zadarmo? Kórejci si dajú dosť záležať, aby sa prezentovali ako medzinárodná spoločnosť.  V skutočnosti sú ale Kórejci takmer 100% čistá rasa (k turistom sú obecne veľmi milí, avšak z rozprávania som sa dopočula, že často rodičia zakazujú mladým Kórejcom randiť s cudzinami, lebo si neželajú zmiešané manželstvá. Možno preto sa tu každý volá Kim :D). Často teda cudzinci dostanú zadarmo lístky. Ešte častejšie ide o veľmi lukratívne miesta, najlepšie priamo snímané kamerami, aby všetci mali pocit, aká medzinárodná to tá Kórea je.
2. Jackie Chan neprišiel. Moje hlavné sklamanie večera
3. Bi zase zažiaril v plnej K-pop paráde. 

V Kórei je všetko organizované, fanúšikovia sa zoskupia do oficiálnych fanklubov a spoločne zabezpečia jeden obrovský transparent.

Bi (Rain)

Čo by to bol za koncert, keby nie je riadny ohňostroj!?

... nebojte sa večer nakoniec veľmi dobre dopadol. Po koncerte sme si zašli do jedného z mojich obľúbených kórejských klubov a pretancovali noc až do rána bieleho (zamozrejme no K-pop music :D).

O káve

Jazz, talianska káva a pohľad na rannú rušnú ulicu v štvrti Sinchon. Tak práve teraz vyzerá moje štvrtkové ráno. Nemám tu žiaľ foťák, ale pár obrázkov som už predsa len zozbierala. Môj pobyt v Soule je práve v polovici. Nuž a keďže kávu pijem asi 2-3krát denne (90% z toho v kaviarňach - na internáte sa nič variť nesmie) mám už snáď dosť informácií, aby som napísala dlho-sľubovanú časť: o kaviarňach.

Kórejci milujú kávu. Okrem klasického espressa, cappuccina, caffe latte a americana tu frčí ešte i množstvo kórejských ochutených kávových i nekávových alternatív. Na rozdiel od reštaurácií, pri pohľade na kaviarne je cítiť výrazne americký vplyv: Starbucks na každej ulici (často i dvakrát), jednorázové papierové šálky a po uliciach mnoho ľudí s termošálkami. Prečo teda chcem písať o kaviarňach?

Pretože práve kaviarne sú krásny príklad modernej kórejskej kultúry: prevezmú niečo od Západu, vychytajú všetky nedostatky, pridajú tomu štýl a šmrnc a považujú to za svoje. V tomto prípade ide o negustiózny americký spôsob pitia dvoj-trojdecovej kávy z jednorázovéj šálky (každý, kto ma pozná, vie o mojej hlbokej láske k talianskemu espressu). Táto moja teória sa dá ale aplikovať na viac vecí: napr. nový Samsung Galaxy iPad, či elektroniku obecne.

Ale späť ku káve. Všetko má svoje horúce i ľadové variácie. Medzi najzvláštnejšie (a najpopulárnejšie) nápoje, ktoré tu môžete ochutnať bez pochyby patrí sweet potato latte (áno, kórejské zemiaky sú naozaj sladké) a green tea latte.

green tea latte

Oba nápoje sú pomerne sladké - Kórejci majú radi cukor (možno preto sú takí besní - hoci oni tvrdia, že temperament majú z pikantého jedla a kimchi :D). Keď som prvýkrát ochutnala green tea latte, zarazila ma jeho aróma, v prípade sweet potato latte by som možno použila i slovo smrad. Chuť ale prekvapivo dobrá. Hlavne teda ak potrebujete zvýšiť hladinu cukru.

Ďalšia špecialita je bubble tea. Pôvodom myslím z Taiwanu, ale opäť kórejský upgrade. Množstvo príchutí od jahody cez zázvor po jačmeň. Môj obľúbený je ananásový - na ulici ho predávajú za 1000wonov (17kč) a je z čerstvých ananásov, mlieka, džúsu a sirupu. Výborná vec.

bubble tea

Káva tu je obecne pomerne lacná, americano začína bežne na 1000 KRW. Mimo campus je to trošku drahšie. Zatiaľ najdrahšiu kávu som mala v kaviarni asi za 5000KRW v Exorcist Coffee - prečo ten názov neviem, káva bola super a všade veľké plyšové medvede (prišla som si, ako keď sme sa so sestrou v detstve hrali na reštauráciu a všade sme pousádzali plyšové hračky).

Inak medvede nie sú najväčšia podivnosť. Mnohé kaviarne sú naozaj "green": majú vo vnútri umelý trávnik. Prečo? Opäť netuším. Bežne sa v reštauráciách sedáva na zemi, pre kaviarne to však neplatí, takže neviem. Iné sa nezastavia pri trávniku a majú vo vnútri rovno i hojdačky či umelé stromy.

Coffee & Rice Cake Café: s hojdačkou a umelou brezou 

Moje spolužiačky zbožňujú Hello Kitty kaviareň. Každopádne, môj názor na veľa ružovej a Hello Kitty style tu asi nemusím verejne vyjadrovať.

Kamarát mi zase spomínal, že neďaleko je vianočná kaviareň. Kórejci Vianoce neslávia, na Štedrý deň majú niečo, čo asi viac pripomína náš Valentín (v prípade, že nemáte partnera, v tento deň je jednoduché sa s niekým zoznámiť. Každá univerzita organizuje masové rande naslepo). Vianočná kaviareň je však západniarsky vianočná: ozdobený stromček, koledy, umelý sneh: 365 dní v roku.

Na každej ulici je teda okrem spomínaného 1-2 Starbucksov ešte aspoň päť iných kaviarní. Mnohé otvorené neskoro do noci či veľmi skorého rána. V cene sa veľmi súťažiť nedá, takže ide hlavne o dizajn.

Na záver moja obľúbená: čierno-biela Coffee Break: s nádhernou terasou a prakticky s elektrickou zásuvkou pod každým stolom. Mimochodom hneď pred vstupom do campusu.

DMZ - miesto, kde Studená vojna ešte vrie

Dnes sme sa s mojim českým kamarátom Filipom, vybrali na Sever. Teda najviac na sever, ako to v tejto krajine ide. Konkrétne, k 38 rovnobežke do demilitarizovanej zóny (DMZ). 

DMZ sa nachádza necelú hodinu cesty od Soulu (52km). Priamo do DMZ sa na vlastnú päsť nedostanete. Existujú však cestovné kancelárie, ktoré vás v rámci celodenného výletu prevedú väčšinou verejnosti dostupných častí. S Filipom sme sa teda pre jednu rozhodli. Ešte pred odjazdom sme boli varovaní, čo všetko za žiadnych okolností nemôžme doniesť resp. mať oblečené. Aby sa OSN nestala terčom severokórejskej propagandy platí klasicky striktný dress-code: žiadne sandále, šortky, minisukne, tričká s logami alebo národnými symbolmi. Naviac žiadne profi foťáky či muži s dlhými vlasmi. 

Program prehliadky je prísne naplánovaný. Meškanie môže spôsobiť vážne komplikácie. Oblasť je stále zamínovaná, takže treba pozorne počúvať sprievodcu. Priamo vo vnútri DMZ, máte pridelený vojenský eskort, ktorý, hoci svojim zjavom naháňa strach, má za úlohu vás chrániť. Fotiť sa smie len na vyhradených miestach. V prípade, že vás hliadka spozoruje fotiť z autobusu alebo niekde mimo vyhradených území, môže byť z toho pomerne slušný problém. 

Naša cesta začala skoro ráno spred jedného z najluxusnejších juhokórejských hotelov. Autobus bol plný turistov z celého sveta. Ako nám sprievodkyňa neskôr vysvetlila do DMZ nesmú len tak vstúpiť kórejskí civilisti. V prípade, že sa Juhokórejec rozhodne navštíviť DMZ, musí si o prehliadku zažiadať 6-12 mesiacov v predstihu. Následne úrady preveria jeho možné rodinné či iné vzťahy so Severom. Ak nájdu priame spojenie, žiadosť sa zamieta. Našťastie, nám cudzincov stačí online registrácia.

Imjingak Park a most Slobody

Jediné miesto, ktoré dokážete navštíviť i sami. Nachádza sa totiž pred samotným začiatkom DMZ. Práve preto tam Kórejci chodia a vešajú stužky na pamiatku padlých v Kórejskej vojne. Prístupná je i menšia vyhliadková veža. Výhľad je však oveľa horší ako priamo z DMZ. Most Slobody už tiež nie je to, čo býval (je zrekouštrouvaný). Bezprostredne po skončení vojny po tomto moste utieklo 13000 zajatcov na Juh (odtiaľ pochádza jeho názov). Na Imjingak parku ma však najviac zaskočila iná vec: súčasťou parku je lunapark a kolotoče!?

The 3rd Tunnel of Aggression

Severokórejci sa počas mnohých rokov pokúšali prekopať na Juh. Výsledkom sú tzv. tunnels of aggression. V súčastnosti sú objavené 4. Posledný, štvrtý, bol objavený až v 90.rokoch. Kórejci však odhadujú, že ich je približne 20. Môj tip (keď som videla tie hory) je oveľa vyšší. Stavím sa, že keď sa raz krajiny zjednotia a poriadne preskúmajú územie, zistia, že tie hory sú zrkz na zrkz podkopané. 

Každopádne, technika, ktorou objavujú nové tunely, je akoby ju vymysleli na Severe. V prípade tretieho tunelu utečenec oznámil možnú polohu. Juhokórejci vykopali hlboké diery a napustili ich množstvom vody. Ak sa voda stratila, našli tunel. Zaujímavosťou 3.tunela,je, že jeho cieľom bolo priamo ohroziť Soul (je len 44km od metropole). V prípade blitzkrieg zásahu, by asi z tohto krásneho mesta veľa nezostalo. Inak technika hĺbenia je tiež jednoduchá: dynamit. V tuneli boli vždy približne traja Severokórejci, žltou farbou označili miesta pre dynamit a pomalinky sa "prekopávali". Hoci sú hory kompletne žulové, Severokórejci priebežne maľovali na steny čierne fľaky. Keď tunel Južania objavili, vyhovorili sa na to, že to je ich uhoľná baňa, ktorá akosi zablúdila do DMZ.

Severokórejci sú vzrastom oveľa nižší ako už samo o sebe malí Juhokórejci. Dôvodov je viac: podvýživa, ťažká práce, nedostatok spánku ... . Tunel je teda stavaný tak akurát pre nich. Chvalabohu, sme všetci dostali banícke pribly. I tak však bolo každých pár minút počuť úder, ako sa jeden z nás Európanov nechtiac narovnal. 

čierne "uhlie"

žltý dynamit

Dora observatórium

Najlepšie miesto na vyhliadku na Sever. Vystihli sme krásne počasie, takže bolo vidno všetko: 

• 4km územie DMZ: 2km juho- a 2km severo-kórejské, 
• propaganda village: miesto, kde Severania vybudovali umelú dedinu, nakreslili na steny postavy a až do 1994 púštali propagandistické nahrávky, 
• Kaesong industrial complex: priemyselný komplex, kde veľké juhokórejské firmy využívajú lacnú severokórejskú pracovnú silu.  Od potopenia juhokórejskej lode sa tam konečne vrátil život. 
• mega-sochu Kim-Jong-Ila z mesta Keasong (asi 20km od hranice, inak ide o 5.najvačšie mesto v Severnej Kórei a až v roku 1382 bol Keasong bolo hlavným mestom krajiny).

Zaujímavé na vyhliadke bolo, že sa nesmelo fotiť priamo z kraja observatória. Asi 10m pred zábradlím je nakreslená hrubá čiara, pri nej hliadka, ktorá kontroluje, či naozaj nefotíte i za čiarou. Okrem vyprahnutej Severnej Kórei (nemajú takmer žiadne stromy), sa vám teda naskytne i pohľad na turistov stojacich na špičkách a naťahujúc svoj fotoaparát čo najviac do výšky, aby i cez zábradlie zachytili čo najlepší záber.

Stanica Dorasan

Stanica Dorasan je miesto poslednej vlakovej zastávky na Juhu a prvej na Severe. Ide o idealistickú (možno až utopistickú) myšlienku Južanov, že čoskoro prepoja Soul a Pchjongjang. Mnohí Kórejci do stanice investovali vlastné peniaze a sú na to patrične hrdí. Kórejci síce nežijú na ostrove, často si ale z geografického hľadiska prídu ešte znevýhodnenejší, ako keby na jednom boli. Preto tak veľmi snívajú o železnici, ktorá ich spojí so svetom.

Inak väčšina miestnych cíti, že do 4rokov určite nastane zjednotenie. Problém je len, že tento pocit majú už od 70tych rokov. Dorasan je inak úplne novučičká moderná stanica. Vraj najčistejšia na svete. Nuž, nie je divu, vlak ňou prešiel len 2x = obe jazdy boli testovacie :). Ak vám nestačilo idealizmu, na jednom pilieri je odkaz od Georga W. Busha s textom v zmysle "May this station unite all Koreans".

UN Camp Bonifas a Panmunjeom

V tábore OSN Bonifas sme si presadli do vojenského autobusu s novým armádnym vodičom a osobnou hliadkou. Takto chránení sme vyrazili k samotnej demarkačnej línii: dediny Panmunjeom. 

Panmunjeom je to, čo si všetci predstavíme, keď sa povie 38 rovnobežka, priama hranica Severu s Juhom. Slávna to modrá budova OSN s hliadkou notoricky známou zo všetkých obrázkov. Budova OSN sa nachádza na oboch územiach, a pokiaľ sa chcete vrátiť do Soulu živí, je to jediné miesto, kde môžete bez obavy vstúpiť na severokórejskú pôdu. Taktiež je to jedno z miest, kde v rámci Panmunjeomu môžete fotografovať. Nikdy predtým som si to z obrázkov neuvedomila, ale hranicu zväčša stráži len jeden národ. Do budovy OSN nesmú turisti vstúpiť naraz z oboch strán. Preto vždy stráži hranicu, len tá strana, ktorá aktuálne hostí návštevu. 

V okolí hranice však panuje úplné ticho, stráž je v stave pohotovosti (to je ten ich divný postoj) a turisti sa pohybujú rýchlo a v dvojradoch. Z času na čas na vás váš eskort hrozivým hlasom niečo zakričí ... inak je to idylka.

Najďalej ako som sa v Severnej Kórei dostala.

Most bez návratu / Bridge of No Return

Posledná zastávka bola most bez návratu - most, ktorým si po vojne Sever a Juh vymenili obyvateľov. Každý Kórejec mal právo rozhodnúť sa, do ktorej časti krajiny chce patriť. Ako však vraví samotný názov, keď sa raz rozhodnete, niet cesty späť.

DMZ a príroda

Napriek zamínovanému územiu, je DMZ nádherná. Čistučký vzduch, prekrásne kopce a ticho. Neuveriteľné ticho. Flóra a fauna v DMZ je jedinečná. Akurát ju kvôli všadeprítomným mínam nie je jednoduché skúmať. Mimochodom, čo sa týka fauny je to v Kórei naozaj rarita. Kvôli Kórejskej vojne prišla krajina o množstvo živočíšstva. To čo neskapalo vplyvom vojny, pojedli ľudia trpiaci hladom hneď po vojne. Preto takého jeleňa v bežných kórejských lesoch len tak neuvidíte. Ako sa však tieto zvery dostali práve to DMZ nemám poňatie. Pokúsim sa to ale v najbližších týždňoch zistiť.

Na území DMZ je tiež jedna dedina, kde žije asi 500 Kórejcov. Sú to prevažne dedinčania pestujúci ryžu a ďalšie plodiny. Prečo sa nechali nahovoriť ísť sem žit? Nuž, obyvatelia DMZ nemusia platiť dane a neplatí pre nich povinná dvojročná vojenská služba. Ich domy si neporovnateľne väčšie s bežným kórejským štandardom. Navyše, pôda je tu veľmi dobrá a tak väčšina z nich nevídane zbohatla. Žiť však v regióne so zákazom nočného vychádzania a vojenskou hliadkou za pätami každým krokom, vybrala by som si radšej aj garzonku v Soule. 

O kórejskej kráse

Tento článok je založený na subjektívnych názoroch skupiny mojich miestnych kórejských spolužiačok, kamarátok a mojich pocitoch po približne piatich týždňoch v Kórei. Text nemusí zachytávať presný obraz miestnej spoločnosti.

Z času na čas mám v Soule pocit, že najprv vznikli belosi ako akýsi prototyp s množstvom nedokonalostí. Neskôr, po odladení chýb, prišli Aziati, konkrétne Kórejci:

Moji miestni kamaráti priemerne spia 6hodín denne a necítia únavu či nutkanie na popoludňajší spánok. Takmer nikto tu nemá nadváhu, všetci sú štíhli s krásnou, čistou pleťou, žiarivým úsmevom a nádhernými vlasmi ... nie, nekamarátim sa s elitou miestnych "Kpop stars" ani "Korean drama". Takto tu naozaj vyzerá väčšina ľudí.

Moje medzinárodné kamarátky sú z toho však nešťastné. Je veľmi neobvyklé, že by si kórejský mládenec vyhliadol nejakú Západniarku. Navyše, ani sa im nečudujem. Kórejské ženy sú prekrásne. V podstate to platí o celom národe. Sú to fešáci.

Nedalo mi to však. Spýtala som sa teda priamo miestnych slečien. Toto je pár najzaujímavejších vecí (tipov, z ktorých väčšinu asi nikdy nechcem skúsiť).

1. Diéty

Kórejky necvičia, resp. necvičia preto, aby si udržali líniu. Miestne fitká sú plné cudzincov alebo mužov. Kamarátka (Američanka) začala chodiť do fitka mimo náš internát a je jediná žena. Často sa jej stane, že vo chvíli, keď vkročí do miestnosti, všetci prestanú cvičiť a sledujú ju.

Namiesto cvičenia preferujú miestne dámy diéty. Niektoré sú klasické západniarske: žiadne uhlohydráty, žiadne večere ... . Iné sú miestne a vraj 100% osvedčené. Moju pozornosť si najviac získal tip: jogurt a ocot. Jogurt s octom na raňajky, obed a večeru. Potom vám vraj bude tak zle, že tri dni nedokážete nič zjesť a strávite čas niekde na miestnych toaletách. Každopádne, keď sa v deň 4 pozriete do zrkadla či postavíte na váhu, neoľutujete.

2. Plastické operácie

Môj prvý kontakt s bežnosťou plastík boli plagáty v metre v štýle kórejských emotikon. Valná väčšina kórejok (niekedy aj muži) má za sebou aspoň jednu plastiku. Štandard sú očné viečka - čudujte sa svete je to za tým snaha vyzerať ako Západniari. Veľmi bežný je tiež i nos. Väčšina mojich spolužiačok má plastiky. Ony samotné o tom otvorene nehovoria, ale jeden môj profesor sa na mňa tento týždeň zahladel a povedal mi niečo v zmysle, že som jediná v triede s prirodzene peknými očnými viečkami :D

3. Kozmetika

Obchody s kozmetikou vám hneď napovedia, ako dôležitý je tu vzhľad. Na každej ulici ich je aspoň päť. Pred obchodom slečna s mikrofónom, ktorá privoláva zákazníkov. Každý, kto čo len vstúpi dnu, dostane malú pozoronosť. Ceny oveľa nižšie ako v Európe (a to aj u klasickej západniarskej kozmetiky ako Vichy, Neutrogena či Clinique). Nuž a keď si niečo kúpite, dostanete ešte jeden darček. Pomerne často vám hneď po prvom nákupe dajú i vernostnú kartu.

Snedá pleť sa tu nenosí. Namiesto toho frčia vybielovacie krémy. Opaľovacie krémy s UV faktorom pod 40 zaručene nezoženiete. Naviac, správna dáma má vždy po ruke slnečník / dážnik proti slnku.

Najväčšia vychytávka je však "BB cream". Toto je vlastne aj dôvod, prečo píšem tento blog práve dnes. Minul sa mi môj denný krém, a tak som siahla po jednom z testerov, ktoré som naposledy dostala.

O čo ide?

BB znamená Blemish Balm cream a vznikol v Kórei. Veľmi rýchlo sa presadil v celej Východnej Ázii. Ak sa nemýlim, v Európe ani USA sa zohnať nedá (ak nerátam eBay :D).

Je to krém, ktorý spája všetko dohromady. V prvom rade má ale hojivé účinky po plastických operáciách (preto tak populárny). To by však bolo málo. BB cream spája hydratačný krém, podkladový make-up, opaľovací krém, bieliaci krém, krém proti akné a krém proti vráskam ... a určite ešte niečo ďalšie čoho si nie som vedomá. Inými slovami zázrak miestnej kozmetiky.

Teda, ako sa to vezme. Môj prvý dojem po vyskúšaní bol, že si robím odliatok tváre. Vstrebáva sa neuveriteľne pomaly. Ale hlavne, existuje len v jednom, max. dvoch odtieňoch. Pokiaľ nezoženiem tmavší odtieň jediná príležitosť, kedy ho budem chcieť znova otestovať, bude, ak sa rozhodnem ísť za mŕtvolu na Halloween.

Dopadlo to teda tak, že po asi polhodine som to nevydržala a musela som si ten zázrak dať z tváre dole: pri pohľade do zrkadla som sa cítila ako keby sa Michael Jackson "odličuje".

Keď sa svet stretne pri Japonskom mori

Tento týždeň bol prázdninový. S kamarátmi sme strávili 3 parádne dni v malom mestečku Donghea na východnom pobreží pri Japonskom mori alebo ak chcete Tichom oceáne. Počasie nič moc. Kvôli výletu som si kúpila "kórejské plavky", ktoré som teda žiaľ nevyužila. Veľmi ma to mrzí, pretože neviem, či na tento módny výstrelok je Európa pripravená. Všetko ostatné však bolo fantastické.

Top 7 celého výletu


1. Päť kontinentov
Bez pochyby najlepší aspekt celého výletu boli ľudia. Tento výlet sa niesol v úplne najviac medzinárodnej konštelácii, aká vôbec môže nastať v prípade, že sa stretne päť ľudí. Každý z nás reprezentoval inú časť sveta, kultúru, životný príbeh či motiváciu, prečo byť v Kórei. Napriek tomu všetkému si spolu ale rozumieme úplne neuveriteľne:

Carolyn - Severná Amerika: Parádna slečna zo Seattlu, pôvodom narodená v Kórei, ale ako malú ju adoptovali americkí Kórejci. Do Soulu sa vrátila z rôznych dôvodov, jedným z nich je však i rozhodnutie kontaktovať svojich biologických rodičov, predtým ako sa rozhodne založiť si so svojim manželom vlastnú rodinu.

Natalia - Južná Amerika: skutočná latino diva, ktorej ani prinajmenšom nechýba temperament. Mladá, večne veselá, nádejná žurnalistka z Chile.

Jesy - Ázia: jej kórejčina je tak brilantná, že domáci ju považujú za Kórejku. Zdanie ale klame, Jesy vyrástla na tropickom filipínskom ostrove. Milujem jej príbehy, o tom ako jej odstáva palec na nohe, pretože celé detstvo nosila len žabky a zarábala si tým, že kvôli turistom lozila na palmy a nosila im kokosové orechy :)

Campbell -  Nový Zéland: chalan cestovateľ, dieťa z rybárskej rodiny. V Kórei je tretíkrát a rád by sa tu asi aj usadil.

... no a ja - Európanka.


2. Domáci a náš domček
Kto bol / počul o našom dome na Sicílii, presne vie o čom. Toto bola kórejská verzia. Neuveriteľne milí ajoshi a ajumma (kórejské oslovenie pre staršieho pána a pani). Ajumma nám dokonca dala nejaké domáce sviatočné chuseok jedlo (hlavne zásobu ryžových koláčikov). Ajoshi nám zase ukázal celé mesto, doporučil reštaurácie a odviezol nás všade, kam sme potrebovali.  Dom veľmi pekný, blízko pláže, samozrejme Korean style: spí aj papá sa na zemi (takže takmer žiadny nábytok nie je potreba :)). 

Naši drahí domáci uprostred

3. Miestni ľudia 
Mesto malé. Turisti žiadni. Takže všetci boli neuveriteľne milí. Jednoducho sicílska Cava d'Aliga po kórejsky. Každý nás vrelo vítal. Rybári si chceli nechať Nataliu (hoci nič nechytila).

Najmilšia však bola pani v jednej miestnej rybej reštaurácii. Toto mesto inak funguje ako ekonomický príklad dokonalej konkurencie, pretože v Donghea je asi 100 rybích reštaurácií, všade rovnaké ceny, rovnaké ryby aj morské príšery. Dokonca často sídlia v jedne veľkej spoločnej budove a reštaurácie sú oddelené len plachtami alebo paravanmi. Naviac všetci majú rovnaký štýl lákania ľudí do podniku: stoja na ulici a obrovskými gestami mávajú na zákazníkov.

Naša pani "šéfkuchárka".

4. Jedlo 
Všetko morské. Všetko čerstvé. Väčšinou pikantné. Fantastické. Pred každou reštauráciou sú akváriá s rybami, krabmi, kalamármi ... kto chce, môže si ukázať na rybu, ktorú si prosí a do 15min ju má na tanieri. V Kórei sa na jedlo takmer vôbec nečaká, obvykle vás obslúžia pod 10 min. Naviac často je na stole samostatný gril alebo varič, kde si jedlo môžete dokončiť sami.

predtým

potom

Side dishes: rybie koláče, slimáky, sušené rybky, zelenina, ryžové koláče a samozrejme kimchi. 

5. Circle of Death
Prvú noc veľmi pršalo. Zostali sme v dome a hrali hry. Inak je dosť ťažké nájsť kartovú hru, ktorú pozná všetkých vpodstate 5 kontinentov (keď nerátam poker). Takže sme sa hrali novozélandskú parádnu hru circle of death. Každá karta mala vlastné pravidlo, každopádne pravidlá sa nerušia iba kumulujú. Hra je komplikovanejšia ako všetky kórejské hry dohromady, ale veľká zábava.


Pre ilustráciu po 15 minútach musíte napríklad: nehľadieť do očí jednému z kamarátov, odpovedať piesňou, odpovedať tak, aby vám nebolo vidieť zuby pri rozprávaní, nepoužívať Áno/Nie v akomkoľvek jazyku, mať na čele prilepenú kartu s nejakým pravidlo. Plus z času na čas sa vám ujde panák soju ...


...kto prehrá musí vypiť čašu uprostred stola (kam sa dolieva všetko) ... preto circle of death.

6. Vidiecky noreabang
Druhú noc sme vyrazili na kórejské karaoke vo vidieckej verzii. Noreabang je natoľko populárny, že existuje v každej jednej dedine. My sme tam boli v najväčší sviatok v roku a bolo plno. Zákazníci boli zväčša miestni rybári, ktorí spievali romantické songy svojim polovičkám. 


My sme sa každopádne bavili vo veľkomestskom štýle. Na záver sme sa zhodli, že tento starý ošarpaný vidiecky noreabang bol tak či onak zatiaľ zo všetkých najlepší.

7. Ako sme zachránili úhorov
Po ceste domov sme na ceste našli úhorov, ktorí povyskakovali z akvária. Kažpodádne ležali na veľmi frekventovanej ceste. A tak sme ich s Campbellom chytali a zachraňovali. Slečny sa samozrejme úhorov báli, takže len fotili. Zvery sa nám neuveriteľne šmýkali z  rúk. Bola to celkom fuška. Tu ale viac slov nie je treba. Najlepšie to vystihnú foto.

MT

Z piatka na sobotu organizovala moja fakulta MT (Membershiptraining). Už niekoľko týždňov som na chodbe zaznamenávala plagáty upozorňujúce na Membershiptraining. Akosi som si však pod týmto slovom v angličtine nič nevybavovala, a tak som ich ignorovala. V stredu som ale narazila na prezidentku študentskej rady, ktorá ma začala veľmi prehovárať, aby som sa zúčastnila. Súhlasila som.

Večer, som sa spýtala spolubývajúcej a tiež aj Googlu, čo to vlastne to MT je. 

Google mi ponúkol jemné vysvetlenie, Alexa mi to povedala na rovinu:

Google: "V Kórei sa týmto slovom označuje víkend, kedy si ľudia z rovnakého klubu, oddelenia, fakulty... vyrazia mimo svoje mesto, aby sa lepšie zoznámili."

Alexa: "MT v angličtine neznamená nič. Slovo membershiptraining je vymyslená blbosť. V kórejčine sa ale tiež vraví,  že MT je skratka pre "masida & tohada" (opiť sa a zvracať')".

Hmm tak fajn, vravím si. Ako dievča z Východnej Európy ma snáď nejaká kórejská noc len tak ľahko nezloží. Na druhej strane mám aspoň príležitosť spoznať ďalších ľudí.

Prišlo teda piatkové poludnie. Kedže Kórejci a Číňania sú strašne poctiví študenti, väčšina účasť odmietla. Naviac budúci týždeň sú prázdniny, a tak mnohí tiež už odišli zo Soulu do svojich miest. Nakoniec nás prišlo 25 (celkovo je v škole asi 120 študentov). Atmosféra veľmi medzinárodná a veselá. Naskočili sme na bus, dostali sme desiatu a zmrzlinu. Náš cieľ bol ostrov Kwang Hwa.

Ostrov Kwang Hwa 

Na ostrov sme dorazili za necelé 2 hodiny. Po ceste sme sa zastavili navštíviť súčasť bývalého obranného pásma Soulu počas Kórejsko-japonskej vojny. Pozn.: bolo to jedno delo, o ktorom nám náš sprievodca rozprával asi 40 minút.

Bývali sme v malom plne vybavenom domčeku: veľká miestnosť na hry, vonku letná kuchyňka, ihrisko, hojdačky, bazén ... Kórejci zbožňujú hry, takže sme hneď po príchode začali hrať spoločné hry. Kedže bolo ešte len popoludnie, neboli to ich "drinking games" ale "len" hry o peniaze. Šlo predovšetkým o dobrú pamäť. Moja je síce mizerná, hlavne na ázijské mená... ale so šťastím som vyhrala 10.000 wonov (čo bola maximálna výhra).

Nasledovala večera: na kórejský spôsob sme grilovali asi 15kg mäsa. Kórejci počas grilovania mäso nožnicami rozdelia na malinké kúsky, aby sa mohlo jesť paličkami. Nijak ho nemarinovali, avšak na záver si na stôl prichystajú aspoň 10 rôznych vedľajších chodov a omáčok ... a veľa ryže. 

Po večeri sa začali hrať tak obľúbené drinking games. Drinking games sú pre mňa jeden z najväčších kultúrnych šokov. Kórejci totiž neradi sami od seba pijú alkohol. Takže i keď idú von na drink musia sa hrať, aby sa prinútili si vypiť. Často mi to príde nepochopiteľné, radšej si s kamarátmi zájdem na pivo a porozprávame sa - nepotrebujem, aby mi niekto prikazoval kedy, čo a koľko mám piť. Naviac, niektoré hry sú naozaj veľmi divné a v baroch aj pomerne hlučné.

Na MT sa však hrali "západniarske" hry. Kedže to ale všetci dobre chápali a alkoholu neubúdalo, prezidentka rady navrhla, aby každý odpovedal vo svojom rodnom jazyku. Hralo sa dookola a moji český a ukrajinský kamaráti sedeli žiaľ na druhej strane kola. Nemca som mala blízko, avšak nesprávnym smerov. Nuž a priamo predo mnou 4 Číňania. Takže som sa asi v každom kole stratila. 

Pravidlá všetkých týchto hier spočívali aj v tom, že kto prehrá musí pripraviť nasledujúcemu porazenému nápoj. Celý čas som preto pozorne striehla, nech neprehrávam pričasto po mojich východnejších slovanských bratoch  Olegovi z Ukrajiny alebo Míšovi z Kazachstanu. To bola chyba.... podcenila som totiž Ázijcov. 

Nakoľko Ázijci bežne nepijú, nevedia vôbec čo sa s čím piť dá a čo teda už vôbec nie: úplne štandartne sa k vám teda dostal smrtiaci kórejský výmysel: soju + pivo + červené víno + vodka. Najhoršie však boli drinky z makgeolli (pôvodné kórejské ryžové víno). Makgeolli je veľmi sladký ale pomerne slabý nápoj. Bola som pred ním však varovaná od Alexy už v prvý týždeň. Z ničoho na svete tak ráno nebolí hlava ako z makgeolli (a to stačí i málinko).

... ja proste asi nikdy nepochopím prečo tento národ vôbec pije a keď už tak, prečo pije to, čo pije!?

Na záver len doplním, MT dopadol celkom fajn. Spoznala som kopu výborných ľudí. A sobotu som s neuveriteľnými bolesťami hlavy a žalúdku prespala. 

PS pre fanúšikov seriálu IT Crowd: spoznala som Tima - je to chlapec z Manchesteru. Chalan má úplne identický hlas a tiež aj štýl rozprávania ako Richmond (goth man). Tim síce goth nie je, ale svojím zjavom je to tiež neuveriteľný týpek. 

Blíži sa Chuseok

Budúci týždeň sa v Kórei oslavuje Chuseok [ču'sók] (kórejské vďakyvzdanie). Kórejci Vianoce veľmi neslávia, takže Chuseok je vlastne najväčší sviatok v roku. Aby nebolo málo, neoslavuje sa len samotný deň vďakyvzdania, ktorý tento rok padá na stredu 22.9, ale i deň pred a deň po.

Počas týchto troch dní sa celý poloostrov (takmer 50miliónov ľudí) dá do pohybu. Diaľnice vraj bývajú zasekané na niekoľko hodín. Všetky vnútroštátne lety na juh krajiny (zo Soulu letí lietadlo aspoň raz za hodinu) sú už niekoľko dní beznádejne vypredané. Vlaky plné.

Počas Chuseok-u sa rodiny konečne stretávajú a spoločne oslavujú. V novinách som dokonca čítala, že Kim Jong-Il azda povolí aj čiastočné otvorenie hraníc, aby sa rozdelené rodiny zo Severnej a Južnej Kórey mohli stretnúť. Isté to ale tento rok úplne nie je, pretože ... veď asi viete (ponorky si tu potápajú, vojenské cvičenia chystajú a tak podobne).

Samozrejme, keďže za A. nemáme zdravý rozum, za B. chceme si zažiť miestnu cestovateľskú horúčku a za C. máme takmer celý týždeň prázdniny - vyrážame aj my mimo Soul. Ako to dopadne, poviem nabudúce. Keďže však Chuseok zažijeme pravdepodobne v nejakej dopravnej zápche, pôvodné kórejské oslavy som si skúsila trošku s predstihom. Kórejci dnes pre nás usporiadali hodinu kórejčiny venovanú vďakyvzdaniu.

Hodina bola rozdelené do troch častí:

1. Hanbok a Songpyeon (Kroje a ryžové koláče)

Začalo to príjemne. Dostali sme obliecť, najesť a napiť. Kórejský kroj je dosť pohodlný, žiadne šnurovačky, ľahko sa oblieka a sadne vám, i keď ste vyšší ako oni. Dnes som spoznala v škole prvého a jediného Čecha - Filipa. Tomu sa kroje veľmi nepozdávali: dôvod bol prostý. Kórejci totiž veľmo radi ružovú. A platí to obzvlášť pre mužské hanboky.

Dámsky hanbok

Pánsky hanbok (toto samozrejme nie je ten Čech ^.^)

Ryžové koláče boli fajn (čakala som ale niečo trošku lepšie). Myslím však, že to neboli originál domáce koláčiky - tie chutia určite super. V Kórei totiž platí, že žena, ktorá pripraví nádherné koláče, si nájde fešného muža. Počula som už aj verziu, že bude mať krásnu dcérku.  Keďže žijeme v emancipovanej dobe, existuje už aj pánska verzia: muž, ktorý pripraví krásne songpyeon-y, bude mať krásnu a zároveň múdru ženu. Neviem teda, v pôvodnej verzii sa o múdrom mužovi nič nehovorí ...

2. Chicken fight

Potom sme sa hrali ako malé deti. V Kórei je Chicken fight vraj veľmi populárna hra. Človek stojí bosý na jedej nohe, skáče a celým svojím telom strká do protivníka. Kto prvý padne, prehrá. My sme to hrali vo verzii: Kórea vs. zvyšok sveta. Skončilo to remízou. Kórejci majú know-how a stabilitu, zvyšok sveta zase ostrejšie lakte. Hra je tu natoľko populárna, že sa hrá ešte aj na Nový rok (čo je po Chuseok-u druhý najväčší sviatok v roku). Asi nie je treba dodávať, že Európanom to celé prišlo veľmi divné.

3. Yut


Ďalšia tradičná sviatočná hra. Na rozdiel od predchádzajúcej, Yut si bežne zahráte aj s babičkou a deduškom. Hra sa hrá na zemi a zároveň aj na stole na hracej doske. Na kórejské pomery ale táto hra nebola až tak komplikovaná  ^.^

Na zem sa nakreslí štvorec, do ktorého sa pokúšate hodiť 4 drevené palice (viz obrázok). Z jednej strany sú pomaľované a majú diery. Podľa počtu správne hodených palíc (pomaľovanou stranou nahor) sa pripočítava istý počet bodov (je tam nejaké zvláštne pravidlo, nie je to proporcionálne). Podstatné je, že tento počet bodov si potom prenesiete na hraciu dosku a tam sa strategicky pohybujete so svojim panáčikom... Znie to zvláštne, ale túto hru som napríklad (po chvíli) pochopila a dokonca sme ju s mojim týmom 2x vyhrali!


... Len na vysvetlenie, prestala som používať západniarske emotikony typu :) a nahradila som ich týmto ^.^  Korean style!