Koniec

Toto je posledný príspevok. Je možné, že sa niekedy v budúcnosti do Kórei vrátim, a ešte niečo napíšem. Z takmer absolútnou istotou si ale dovolím tvrdiť, že to tak skoro žiaľ nebude. Za 15min mi zatvárajú gate a za 10 hodín už budem v Helsinkách.

Zosumarizujme si to: 4 mesiace, jeden semester, 12mil. mesto (plus týžden pri mori a týždeň v Japonsku), všetky úspory minuté, zážitky na nezaplatenie.

Začnime od zlého. Čo mi chýbať vôbec nebude?
Je toho málo ale nájde sa:

1. Chráchanie a pľutie na ulici.
2. Poťahovanie sopľa a nepoužívanie vreckoviek 
3. Mľaskanie pri jedle
4. Nízki ľudia s malými nohami, ktorí mi dokázali znechutiť moju obľúbenú aktivitu - nakupovanie topánok a volali ma "big foot"
5. K-pop

Nuž, a čo mi chýbať bude? Tak toto by mi mohlo trvať dni, ale odlietam za 10 min takže len highlighty:

1. Ľudia - fantastickí ľudia aj cudzinci aj domáci
2. Kimchi
3. Všetko ostatné vynikajúce, pikantné jedlo ... hlavne pojanmacha -street food
4. profesor Cho
5. Kórejské kovové paličky
6. Drinking games
7. Noreabang na cesto domov z párty
8. Kórejská sprchovacia miestnosť
9. Písmo (Hangul)
10. Šialené obchody s kozmetikou
11. Néonové svetlá 
12. Soju
13. Voda všade zadarmo
14. Kľananie sa ľudom pri pozdrave 안녕하세요!
15. Blog :)

Jimjilbang

Jimjilbang alebo kórejská sauna je jedno z najpopulárnejších miest kórejskej bang kultúry. V minulosti som už písala o noreabangu (kórejskom karaoke). Ďalej tu máme: PCbang (miesto kde si Kórejci budujú závislosť ma počítačových hrách, DVDbang (môžete tu pozerať filmy na DVD, primárne je to však miesto, kde sa mladé Kórejské zamilované páry chodia na noc zašiť, kedže byty sú tu drahé a priemerných Kórejec žije u rodičov dlhšie ako Talian, t.j. asi do veku 32rokov - platí pre obe pohlavia).

Jimjilbang je však iný. Ide o jedinečnú vec. Otvorené je 24hodín denne, 7dní v týždni. Zväčša veľmi pekne priam luxusne zariadené miesto pre starých i mladých. Mladšie generácie tam chodia predovšetkým v noci po párty. Okrem rôznych kúpeľov a sáun, tam totiž môžete zadarmo zostať 12 hodín a spať v krásne vyhriatej miestnosti.

Bohužiaľ mi v Soule nikdy nevyšlo jimjilbang navštíviť. Avšak zistila som, že letisko Incheon má tiež jeden: Spa on Air. Takže som sa rozhodla, kedže odlietam ráno a nemám už v Soule ubytovanie, stráviť poslednú noc na letisku.

Ponaučenie: Toto nebolo prvýkrát čo spím niekde na stanici či letisku, bez debaty to však bolo najpohodlnejšie.

Po zaplatení vstupu som dostala oblečenie (tričko a šortky), uteráky a kľúčiky od skriniek na topánky a na ostatné osobné veci. Navyše sa mi postarali o batožinu (ktorej teda nie je málo).

Jimjilbang je z pravidla rozdelený na dve časti: v hlavnej časti sú rôzne druhy sáun, kúpeľov, masáží, výriviek ... táto časť je oddelená len muži alebo len ženy. Pohybujete sa tu samozrejme ako inak nahí. Letisko bolo pomerne príjemné - veľmi medzinárodné. V Soule je totiž bežné, že ste jediný cudzinec v celom jimjilbangu. Z rozprávania kamarátok viem, že staršie kórejské ženy vás veľmi pozorne sledujú, niekedy sa i pristavia, chcú sa čo-to popýtať, kedže vyzeráte tak exoticky.

V druhej časti je už vhodné si obliecť požičané oblečenie. Je to totiž zmiešaná  (muži-ženy) obrovská miestnosť (v prípade Spa on Air ešte dve menšie miestnosti), kde sa spí. Dostanete podložky na spanie a vankúšik. Prikrývky sú za malý príplatok.

Takže si to zhrnieme: je 11:15 a od 2rána som na letisku. Som však pomerne vyspinkaná, okúpaná, navoňaná a oddýchnutá ... Európa sa má ešte čo učiť ako kvalitne cestovať!

Kórejský pes

Tento príspevok mám v hlave už dlho. Akurát mi chýbali osobné skúsenosti k druhej časti.

Časť prvá

Kórejci zbožňujú svojich psích domácich miláčikov. Akosi si však neuvedomujú, že to nie je hračka ale živý tvor. Okolo psov je v Kórei naozaj veľký biznis, ostatne ako i inde vo Východnej Ázii (osobne som si to zažila v Japonsku a láska k psom je tam rovnako trhlá).

O čo ide? Proste si fešákujú, štapacírujú, páradia .. nazvite to ako len chcete ... psov. Okrem veľkého množstva oblečenia, je populárne tiež farbiť psom chlpy. A tam sa veru medze nekladú: je úplne bežné stretnúť takého shih-tsu psa ako je ten náš, s ružovom-fialovými labkami. Nedávno som tiež videla psa nafarbeného na tigra :)

Navyše, kedže Kórejci takmer čisto chovajú malé rasy, môže sa majiteľovi stať, že zatúži po dalmatíncovi. Nuž a tak si zaobstará "najnudnejšie" zo všetkých farieb bielu a čiernu a zmení svojho Lasa apso na bodkovaného krásavca.

 Tak a tu prestanú vegetariáni a milovníci zvierat čítať. Zatvoria môj blog a idú si pozrieť nejakú krajšiu stránku.




Pre ostatných :
----------------------------------------------------------
Časť druhá

Áno, bude to o jedle. Kórejci jedia psov. Nie je to úplne bežné, musíte zájsť do špecifických reštaurácií. Avšak v každej štvrti je aspoň jedna.

Ja som mala tú česť ochutnať najpopulárnejšiu polievku bosintang. Bola výborná: jemnučké mäsko, kórejsky pikantná ... mňam.

Kúsok domoviny

Každý týždeň v stredu sa v škole koná "Special Seminar on Global Issues". Podstatou seminára je, že každý týždeň prednáša iný, špeciálny hosť na akúkoľvek tému. Tento predmet je povinný a je za nula kreditov. V preklade to teda znamená, že keďže som výmenný študent, tak seminár zväčša ignorujem.

Nie však tento týždeň. Čuduj sa svete hosť bol Ing. Dušan Bella, slovenský veľvyslanec v Soule. Téma bola: "Slovakia, pulsating heart of Europe".

Nakoľko je väčšina mojich spolužiakov z Ázie (pochádzajúcich zo štátov s veľkosťou min. aspoň 80mil. max. Čína), mala som trošku obavu, či ich 90minút rozprávania o 5miliónovej stredoeurópskej krajinke vôbec zaujme.

Je tu tiež i druhá vec, pri mojich cestách som si zvykla, že priemerne vzdelaný mladý človek nemá predstavu, kde a čo je vlastne to Slovensko. Zväčša som prvý Slovák, ktorého kedy stretli. Na jednej strane, je to trošku smutné. Na druhej, zvykla som si už dávno (aspoň nie som Američanka, ktorá sa stále musí obraňovať pred útokmi stereotypných názorov). Beriem to teda zodpovedne. Často sa stane, že si ma ľudia zovšeobecnia a predstavia si, že všetci Slováci sú ako ja...  (uff, to by teda bola krajina). Mám preto často strach stretnúť v cudzine Slováka. Čo ak bude truľo a potom to zase začne odznova!?

Tentokrát to ale bolo presne opačne. Pán veľvyslanec bol veľmi fajn: bodrý to pán so zmyslom pre humor, ktorý ocenia i Aziati, záplavou obrázkov z Tatier, Bratislavy, Nitry, Spišu ... a zvukom fujary v pozadí. Trošku sa mi aj zacnelo po domove.

Súčasťou prezentácie bolo i krátke video o Slovensku - to samotné až také super nebolo - made in 2004, takže niektoré účesy, móda a hudba boli dosť out. Charizma pána veľvyslanca to však následne prebila. Myslím, že sa mu podarilo upútať pozornosť ázijského študenta min. na dĺžku prednášky. Naviac, po skončení konečne moji spolužiaci pochopili, že odkiaľ to vlastne som. Po troch mesiacoch ich prestala zaujímať Praha a do ich slovníku pribudlo nové vlastné podstatné meno Bratislava.

Osobne najpozitívnejšie hodnotím jeho prístup ku kórejsko-slovenským vzťahom.
Pre úvod:
1. Vedeli ste, že štvrtý najvýznamnejší obchodný partner Slovenska z pohľadu importu je Južná Kórea?
2. Vedeli ste, že Južná Kórea je náš najväčší ázijský obchodný partner vôbec (oveľa významnejší než Čína) ..áno môže za to SlovaKIA, Samsung ...

Posolstvo ale je to, že hoci business ako taký medzi nami funguje, nemáme žiadnu kultúrnu výmenu. Slováci netušia takmer nič o Kórei a vice-versa. Pán Bella je veľvyslancom necelé dva roky a jeho hlavný cieľ je zvýšiť kultúrne poznanie medzi krajinami (ťahá do Soulu umelcov, športovcov .. ) .. inými slovami kimchi za borovičku

Začiatok prednášky začal pomerne spontánne. Nefungoval PC. Pokým ho štyria Kórejci "opravovali", pán veľvyslanec začal s "warm-up" aktivitou: nech sa prihlási ten, kto niekedy v živote bol v Strednej Európe nebodaj na Slovensku. Samozrejme ruky boli dve: Moja a môjho českého spolužiaka. Ako sa mi Filip neskôr pošepky priznal ani on na Slovensku ešte nikdy nebol, ale bolo mu to už pochopiteľne trápne takto verejne povedať.

Každopádne to bolo celkom komické:
J.E. Bella: What part of Slovakia did you visit?
Ja: I come from Slovakia
J.E. Bella: Oh, ... you look Slovak!

Po hodine som sa chcela za ním zastaviť a prehodiť pár viet v mojej materčine. Pán veľvyslanec bol však rýchlejší. Okamžite ma k sebe zavolal. Slušne ma pokarhal za to, že prečo som tu tri mesiace a nenapadlo ma kontaktovať ambasádu (špeciálne po minulotýždňovom severokórejskom útoku). Povedal mi o všetkých aktivitách, ktoré ambasáda organizuje (prekvapivo nie je ich málo).

Na záver mi dal vizitku s návrhom, nech ho čo najskôr osobne kontaktujem. Máme si toho dosť čo povedať, špeciálne v prípade, ak sa plánujem do tejto krajiny vrátiť...  ale o tom inokedy, keď budem mať pred sebou nejaké hmatateľnejšie ponuky (ak všetko dobre pôjde, tak snáď budúci týždeň)

Kim Tae Yeon - fashion show

Moja milá spolužiačka Lauren mi venovala dva VIP lístky na módnu prehliadku svojej kamarátky, mladej kórejskej návrhárky menom Kim Tae Yeon. Show sa uskutočnila v rámci poslednej akcie Seoul Fashion Art Association.

Spolu s ešte jednou spolužiačkou som teda vytiahla svoju Latino kamarátku Nataliu na kúsok sobotnej módy.

Priznám sa trošku sklamanie - móda až taká svieža nebola, dosť nuda. Keďže vyzerám a obliekam sa výrazne odlišnejšie od mojich ázijských priateľov, z času na čas sa mi stane, že ma na ulici zastavia študenti zaoberajúci sa dizajnom a fotia si moje oblečenie (... kto vie, ako nerada sa sama fotím, tuší, akú radosť mi to asi robí). Na druhej strane som sa takto zoznámila s viacerými nádejnými kórejskými návrhármi, ktorí síce majú menej skúseností ako Tae Yeon, ale niektoré ich nápady ma celkom zaujali.   

Späť však k Kim Tea Yeon. Hoci móda trošku bez šmrncu, jej samotnej teda kreativita nechýbala (záverečné defilé osviežila príchodom na koni!?!)

Myslím, že čo sa týka módy jednoznačne platí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť / čítať. Lauren prísť nemohla, sľúbila som jej teda ako poďakovanie nejaké snímky. Môj amatérsky foťáčik robil čo len dokáže. Navyše, prvá rada má niečo do seba. Nech sa páči:

http://picasaweb.google.com/matajasova/SFAA#

Severná Kórea striela na Južnú? Daj tam radšej futbal.

Mám to "šťastie", že sa práve nachádzam v štáte, ktorý má v podstate jediného priameho suseda šialený totalitný režim vedený dynastiou Kim. To "šťastie" je teraz ešte intenzívnejšie. Pred asi 30 hodinami (ako asi všetci viete, niektorí i lepšie ako ja) Severná Kórea bombardovala juhokórejský ostrov Yeonpyeong, prvýkrát od konca Kórejskej vojny bolo obeťou civilné obyvateľstvo.

Aké boli prvé momenty? Prvé reakcie? Čo som v tej chvíli robila?

Sedeli sme v metre a Katie ma upozornila na televízne správy: kopa dymu, oheň?, ostrov, všetko v Hangule takže absolútne žiadna predstava, kde to je alebo čo to je. (Viem síce kórejsky čítať ale je to niečo čo ja rada nazývam čítanie bez porozumenia / reading without comprehension ... v podstate to viem vysloviť, ale o čom čítam to veru netuším). Metro plné ľudí. Nikto tomu nevenoval ani okamih pozornosti. Katie nakoniec usúdila, že sa niečo stalo na Filipínach.

O pár hodín neskôr mi prišla sms od Miška: "Drahá, v pohode? Žiadne rakety vás nezasiahli? Neutekali ste do krytov? ... " V tej chvíli som sedela na brehu rieky Han, čakala na fontánu (viz predchádzajúci príspevok) a popíjala soju. Po pár smskách s Miškom, som pochopila, že vo Vysokých Tatrách je to väčšia vec ako v Soule, meste asi 50km od demilitarizovanej zóny.

Neskôr pri večeri sme zazreli správy: starý známy ostrov, dym, zničené domy .... zrazu to začalo dávať zmysel. Sedeli sme v naozaj veľkej čisto kórejskej reštaurácii a bez preháňania sme boli jediné, koho zaujímali večerné správy. Po asi 10min to jeden miestny pán už nevydržal a prepol na futbal. Zápas si zrazu získal pozornosť i ďalších hostí...

Katie teda chytila svoj HTC a zažala googlovať novinky. Ono ani nebolo treba googlovať: Reuters, YahooNews, CNN, BBC, Financial Times, NY Times, Korean Herald: všade titulky.

Tak takto to teda presne nevyzeralo. Zahraniční novinári si museli dať celkom prácu získať takúto snímku.

V zápätí si Katie tiež uvedomila, že má na nasledujúci deň zaplatenú celodennú exkurziu do DMZ. Vo svojej e-mailovej schránke však objavila prekvapenie: oficiálne potvrdenie a harmonogram exkurzie. Hmm, prečo teda svetové titulky hovoria o pokraji tretej svetovej vojny!?

Raňajky, 24.11 (deň 2): Správy sú stále plné informácii o útoku, pridávajú sa komentáre a analýzy, reportáže z USA o americkej podpore ... keď sa porozhliadnete okolo seba hneď viete kto je Kórejec a kto nie (a teraz nenarážam na farbu pleti). Cudzinci vedú vášnivé diskusie, vymieňajú názory, cítiť tu napätie, niekedy až strach. Kórejci raňajkujú ako každý iný deň. Z času na čas padne niečo o útoku, ale je to skôr obecné hodnotenie typu: nič nové pod slnkom.

Čo bude ďalej uvidíme. Pri miestnej ľahostajnosti to možno zistíte skôr ako ja.

PS: popoludní v škole môj učiteľ na chvíľku načrtol aj túto tému. Skôr ho ale zaujímal prepad kórejskej burzy.

Náhodné stretnutia náhodných cestovateľov

Je veľa spôsobov, ako stretnúť zaujímavých ľudí.  Kedysi som preferovala koncerty. V Taliansku to boli miestne bary a debaty s ľuďmi pri rýchlom espresse.  V Prahe som mala rada pivné debaty v podstate o hocičom. Do minulého týždňa som však za favorita považovala tiché debaty v Národnej knižnici (Klementine), ktoré sa po chvíli šepkania presunuli do miestneho bufetu či záhrady. Japonsko to však zmenilo. Môj nový tip: náhodné cestovateľské stretnutia.

V prvý deň môjho pobytu v Kyote ma môj hostiteľ predstavil ďalším cestovateľkám. Osobne ich nepoznal. Našli sa cez CouchSufing. Jedna z nich, Katie, ho požiadala o nocľah. V tej dobe bol však Dave dohodnutý so mnou a tak ju odmietol. Navrhol ale aspoň krátke stretnutie.

Z jednej príjemnej noci s Katie a Netou sa stal ďalší deň pozerania pamiatok, v závere ktorého sme spoločne vyrazili na divokú noc v Osake. Noc dopadla divokejšie, ako ktokoľvek čakal (Katie sa nám stratila v 2.5mil mestečku). Po troch hodinách ju miestni Japonci našli a kontaktovali Dava. Stratenú Katie sme si vyzdvihli na vlakovej stanici vo vedľajšom Kyote v očakávaní akýchsi skvelých ság... nestalo sa, nič si nepamätala. Viníme z toho buď jedovatú rybu fugu (ktorá bola súčasťou našej večere) alebo netrénovaný americký organizmus a množstvo japonského saké :) 

Keď na ďalší deň, slečny vyrážali na cesty, nemuseli sme si vravieť Zbohom. V rámci svojej trojmesačnej cestovnej horúčky plánovala Katie navštíviť i Soul.

V nedeľu som strávila deň v knižnici (v Kórei je to oproti Klementinu nuda, žiadne zaujímavé debaty, každý má vlastný box, aby ho nikdo nerozptyľoval). Krátko popoludní mi však zazvonil telefón: Katie bola v Soule.

Nedeľný deň sme strávili v spoločnosti kórejského kamaráta jej hostiteľky. Ukázal nám i mne nepoznané časti mesta, zašli sme na fajn večeru a samozrejme kórejské drinky. (Neviem prečo, ale nikto v Európe ma nevaroval, že Kórejci sú skutoční pijani). 

Skončili sme v americkej štvrti Itaewon. Ja Itawon veľmi nemusím, keby chcem pochybnú americkú štvrť plnú západniarskych obchodov a barov, ľudí pokrikujúcich na ulici (po anglicky samozrejme), tak nejdem do tejto časti sveta. Tentokrát to ale nebolo také zlé - mali sme najlepší burger v meste. Zmeškala som však posledné metro a tak som zostala "couchsurfovat" v Katienej hostiteľky.

S Katie sme sa opäť stretli v stredu - tentokrát viac pamiatok a viac soju. Celkom sa teším, že mám s kým pozerať pamiatky, pretože väčšina mojich miestnych kamarátov v Kórei už viackrát bola, alebo sú to samotní Kórejci, a tak nemajú veľký záujem ísť so mnou napr. na Namsan TV vežu alebo vodopádový most.

Namsan TV tower

Apropo most: tak som sa tešila, ukázalo sa však, že v zime nestrieka a mení sa na obyčajný nudný most. Samozrejme, že sme to s Katie zistili až po trištvrehodine sedenia vonku na zime niekde pri rieke Han. Skvelá debata aspoň. Musím sa do Kórei vrátiť niekedy v lete!

V rámci tejto noci sa toho stalo ešte oveľa viac ... ale o tom ďalší blog.

Zatiaľ najlepšia cesta (kratšia verzia)

7dní, 6nocí, dvaja jedineční hostitelia, množstvo neznámych cestovateľov z celého sveta, historické Kyoto, divoká Osaka ... ale hlavne najnezabudnuteľnejšia cesta môjho zatiaľ pomerne mladého života.

Ak by som mala popísať všetko, čo sa v Japonsku stalo, bol by z toho asi román 21. storočia (teda za predpokladu, že by to spísal niekto, kto na rozdiel odo mňa naozaj písať vie). Každopádne, sľúbila som svojej rodine, že si predsa len niekoľko (uff asi aj hodín) nájdem a rozpoviem, aké fantastické Japonsko bolo. Som si však istá, že kdekoľvek len ste, váš život je nemenej vzrušujúci a tak ponúkam dve alternatívy: 

A. túto krátku verziu NAJaspektov môjho výletu (v prípade doplnenú o foto z facebooku alebo picasy). 

B. dlhšiu verziu - v ktorej takmer určite nebude v mojich silách zachytiť všetko. Neviem či ju zvládnem napísať na blog, ALE MÁM DENNÍK, ktorý vám dám rada prečítať, keď sa vrátim domov. Stihla som ho napísať počas dvojhodinového letu naspäť do Soulu (v Japonsku na to naozaj nebol čas), je pomerne heslovitý, má asi 12 A4strán avšak je v angličtine.

Kde som bola?

V regióne Kansai, čo prakticky znamená domov asi 22miliónov Japoncov. Konkrétnejšie: štyri neopísateľné dni v historickom Kjóte (slovenčinári odpustite, po zvyšok textu sa uchýlim k anglickému spellingu Kyoto) a deň resp. tri parádne noci (viem, že to početne nesedí, ale bolo to tak)  v megalopolise menom Osaka. Okrem toho ešte krátky výlet do Nary a Uji. 

S kým som bola?

Sama. Teda sama vôbec nie. Presne naopak, už dávno som sa niekde necítila tak dobre ako práve v Japonsku. Stretla som ľudí, ktorí sú viac ako len moja krvná skupina:

• Náhodní cestovatelia z celého sveta, či už utekajúci pred niečím, snažiaci sa niečo nové nájsť alebo si len oddýchnuť od všednosti svojho domáceho života (ha, znie to ako Jack Kerouac)
• Milí Japonci, ochotní mi napriek častej jazykovej bariére čo najviac pomôcť.
• Hostitelia - cudzinci, ktorí žijú, pracujú či študujú v Japonsku a nielen že vám ponúknu prístrešie, často i raňajky, povozia na bicykli, uvaria famózny thajský obed po prehýrenej noci, vezmú na prechádzku po ich obľúbených chrámoch alebo na celonočné karaoke... ale hlavne podelia sa s vami o kúsok ich životného príbehu, ktorý teda ani pri najmenšom nie je nudný.

... to všetko vďaka geniálnemu nápadu menom CouchSurfing

Ako dlho?

Krátko, príliš krátko - tak krátko, že v mysli už plánujem ďalší výlet do Japonska. Týždeň.

NAJ

1. Najlepší hostiteľ a azda jeden z najzaujímavejších ľudí, ktorých som mala kedy česť spoznať. Pre veľmi, veľmi zjednodušenú predstavu prezradím, že je to človek ktorý vyrástol na troch kontinentoch a teraz už niekoľko rokov skúša žiť na tom štvrtom, v Ázii. Aktuálne je to 30ročný francúzsko-britský vedec dokončujúci si svoje PhD v Kyote. V minulosti vášnivý cestovateľ a práve teraz spláca svoj dlh, tým, že hostí nahodných cudzinov (teda i mňa). 

Dave mal byť mojim hostiteľom prvé dva dni v Kyote. Dva dni sa nakoniec zmenili na 4 noci, 5 fantastických dní, po ktorých sa mi naozaj veľmi ťažko lúčilo... ako sa sám Dave vyjadril sú chvíle, ktoré vás donútia milovať a zároveň nenávidieť couchsurfing (toto má byť short version, takže viac na mojom CS profile).

2. Najlepšie karaoke, dokonca i jedna z tých naozaj naj nocí zatiaľ obecne. 13 november, sobotná noc, Osaka - Neta (cestovateľka z Izraelu, ktorá doteraz pracovala na Expu v Šanghaji), Katie (tri mesiace cestuje po celej východnej Ázii a čo chvíľa - áno, dnes - ju čakám v Soule, jej!), Dave a ja.

Karaoke nebola jediná zábavná vec v tú noc. Stalo sa toho omnoho viac. Porozprávam osobne.

3. Bláznivé jazdy na šaragli bicykla po Osake s mojím kanadským hostiteľom Markom. Pri prvej jazde som ľutovala, že ja sprostá nemám zaplatené poistenie v Japonsku ... nakoniec som si zvykla a stal sa z toho môj obľúbený spôsob prepravy. Trocha adrenalínu predsa nikdy nezaškodí :)

4. Najlepší ramen (japonské nudle). Pochybný špinavý podnik v uzulinkej uličke v centre Kyota a bez debaty parádna večera v spoločnosti Dava.

5.  Kyoto - bez slov. fotky musia stačiť (som však na dobre dlhú dobu predávkovaná nádhernými chrámami a jesenným lístím)

6.Osaka - moderné veľkomesto so všetkým čo k tomu patrí:

7. Jedlo - okrem samotného Ramenu ma Dave každý večer zobral na úplne iné miesto, ochutnať nejakú ďalšiu japonskú špecialitu. V rámci našej sushi večere sme si dali veľrybie sashimi (áno, toto krásne ušľachtilé zviera je nakoniec veľmi chutné. A viem, som obluda, ale chcela som to skúsiť) či pohlavné orgány morského ježka (čo teda ale vôbec nebolo dobré).

8. Diskusie - Japonsko pre mňa bolo predovšetkým o ľudoch. Niektoré konverzácie boli čisto jednoducho zábavné iné náučno-vzdelávacie. Nájdu sa ale i také, ktoré do značnej miery zmenili môj uhol pohľadu či predstavili mi alternatívy, o ktorým som sama nikdy predtým ani len nepremýšlala (vrátane mojej momentálne veľmi hmlistej budúcnosti).

mám v mysli ešte aspoň 80 ďalších bodov ...toto je však krátka verzia. A vlastne, celé Japonsko bolo naj.   

Me, myself and I ... a Japonsko

Je 23:00 a zajtra skoro ráno vyrážam na 7dní do Japonska.  Chystám sa splniť si niečo, o čom som si až doteraz myslela, že na to nemám odvahu: cestovať sama. Cestovať sama, len tak pre pôžitok z poznania novej krajiny (nič ďalšie - žiadny vopred naplánovaný študijný pobyt alebo návšteva kamarátov).

Je až neuveriteľné, ako sa na to teším. Pôvodne som to vôbec neplánovala. Filip - môj spolucestujúci nečakane ochorel (mal zápal slepého čreva a musel na operáciu). Každopádne, mám aspoň príležitosť spoznať Japonsko naozaj z prvej ruky. A taktiež spoznať i seba.

Môj kórejský aj európsky telefón takmer určite fungovať nebude. Pokúsim sa z času na čas dostať sem, na mail alebo facebook.

Plán cesty je jednoduchý: 4 dni v Kyote a 2 dni v Osake. Bývať budem u miestnych ľudí (nech žije couchsurfing.org).

Tak o týždeň: snáď budú i nejaké japonské dobrodružstvá.

Držte palce.

International Finance Day

Na sobotné popoludnie zorganizoval môj obľúbený profesor Cho (bývalý dekan fakulty) spoločnú turistiku pre študentov International Finance. Moja škola (fakulta) Graduate School of International Studies má niekedy celkom rada elitárstvo. Keď som sa teda prvýkrát dopočula o plánovanom výlete, bolo mi zdôraznené, že je len a výhradne pre študentov International Finance (IF).  Kedže som však výmenný študent, pôvodne som pozvánku nedostala. Ako sa ale ukázalo, prof. Cho a jeho TA (Teacher's Assistant) Jiwon ma majú radi a tak sa rozhodli pravidlo porušiť a prizvať ma k sebe.

Pôvodný plán trasy mál byť Mt.Bugaksan (asi najznámejší vrch v Soule). Pozn: 12mil. Soul sa nachádza v podstate v horách (skôr vrchovine) takže v rámci mesta a veľmi blízkom okolí sú veľmi pekné asi 800m.n.m. vysoké kopčeky. Príroda nádherná. Obzvlášť takto na jeseň. Problém ale je tých spomínaných 12mil obyvateľov. Všetci chcú cez víkend do "hôr" a tak je úplne bežné, že pri takom Mt.Bugaksan musíte stáť hodinu v rade, aby ste sa mohli dostať na vrchol. Práve z tohoto dôvodu prof. Cho na posledú chvíľu zmenil rozhodnutie a my sme sa vybrali na Mt.Ansan.

Príroda prekrásna. Počasie priam nádherne jesenné. Po ceste nám prof. Cho ukázal budhistický kláštor, porozprával históriu miestnych univerzít ...

Navyše, keďže som jediná Neaziatka bola som vlastne väčšia atrakcia ako samotné kopce (na každom rohu sa so mnou všetci moji čínski, kórejskí, laoskí, vietnamskí a kazašskí spolužiaci chceli fotografovať :)  Naviac určite som netrpela nedostatkom pozornosti zo strany profesorov.

Prof. Cho, okrem toho, že je bývalý dekan, zastupoval Kóreu v IMF počas Ázijskej krízy. Je to veľmi milý, pokojný pán, s láskou k budhizmu a neuveriteľnou autoritou. Má tichý, rozvážny hlas ale vo chvíli, keď začne rozprávať všetci automaticky stíchnu a s rešpektom ho počúvajú. Na druhej strane je nesmierne priateľský a dosť ma ničí na jeho hodinách Financial Institutions and System, pretože je (asi aj správne) presvedčený, že mám lepšie ekonomické vzdelanie ako moji ázijskí spolužiaci, a tak ma necháva vysvetľovať časti novej látky alebo komentovať všetko, čo sa len mihne vo Financial Times (čo samozrejme znamená, že moja príprava na jeho hodiny mi dáva značne zabrať).

Prof. Kim je jeho protipól: extrovertný profesor. Okrem dlhoročnej akademickej kariéry, asi najbúrlivejších 11rokov aké si kórejské kapitálové trhy zažili (1994-2005) zastupoval kórejskú burzu (Director of Research and International Relations). Učiť ma žiaľ neučí - musela som sa vzdať jeho kurzu, lebo niečo podobné mám hotové už z Prahy.

Prof. Kim a Prof. Cho

Zábavné je, že kórejské turistické mapy píšu aj koľko kalórií spálite.

Turistika sama o sebe nebola nijak náročná. Hoci, ako sa mi moje ázijské rovesníčky priznali, bola to ich prvá túra v živote a takmer dušu vypľuli :) Ešte dnes (pondelok večer!) mali niektoré svalovicu :D

Po krásnej prechádzke sme zašli na večeru. Akosi som sa aj s Mishom (mojim kazašským spolužiakom) ocitla uprostred stola rovno naproti našim profesorom. To žiaľ pre mňa znamenalo skutočný test toho ako dobre ovládam kórejskú etiketu. Vždy keď som v sprievodcoch narazila na časť o stolovaní, len tak som to zbežne prebehla a tak som sa v sobotu snažila detailne rozpamätať, kedy sa smie jesť, ako naberať jedlo, kto a kedy porcuje jedlo, ako sa drží pohár pri nalievaní, ako pri prípitku, komu sa pozerať do očí a komu nie, kedy sa smie vstať od stola, ktorým smerom smerovať paličky, atď. Každopádne nasledujúce ráno som to celé konzultovala so spolubývajúcou a myslím, že som to zvládla.

Čo som si však 100% pamätala bolo, že je neslušné odmietnuť starších. Spôsobilo to ale, že som sa ráno opäť zobudila s bolesťou hlavy. Prof. Kim, Misha, jeden absolvent a ja (tj. stred stola) sme spoločne vypili asi tucet fiaš soju. Kórejské soju má len asi 0,4l myslím a od 20-45% alkoholu. To naše sobotné malo asi 30%, a je v podstate ryžová vodka :) Aj sa tak pije, poldecáky. Akurát štýl pripíjania a nalievanie je pomerne formálny (všetko sa musí robiť oboma rukami). Každopádne debata výborná a na rozdiel od kórejského absolventa, máme ja a Misha trénované slovanské organizmy.

Výsledok večera je pomerne povzbudivý: výborná túra, zopár pekných foto, rešpekt mojich ázijských spolužiakov, niekoľko vizitiek od absolventov, ponuka prísť budúci rok na Sogang University ako vising researcher... a nový fb friend: prof. Kim :)

Európsky deň

Včerajší deň bol krásny. Európsky krásny.

Po rannom trojhodinovom teste z Financial Institutions and Systems sme sa s mojou talianskou kamarátkou vybrali nakupovať. V Soule totiž zo dňa na deň klesla teplota o viac ako 15stupňov. V nedeľu sme sedeli vonku na tráve a užívali si 18stupňové nedeľné popoludnie a v pondelok ráno som sa prebudila síce do slnečného ale zato veterného +2stupňového rána. Môj šialený učiteľ (o ňom možno niekedy napíšem, ale nie som si istá či takto verejne) nás v pondelok presviedčal, že do dvoch týždňov napadne prvý sneh. Dúfam, že sa mýli, pretože jeseň je tu naozaj krásna. 

Keďže moja 20kg batožina samozrejme žiadne teplé oblečenie neobsahovala, vybrali sme sa s Irene na nákupy: plán bol jednoduchý (teplé zimné kabáty a čižmy). Kabáty sme kúpili. "Big foot", ako ma niektorí zakrslí Kórejci prezývajú, tu má samozrejme problém kúpiť akúkoľvek obuv :)

Akokoľvek, deň s Irene ma na chvíľku odpútal od ázijskej reality. Na celý deň som prepla do taliančiny. Na obed sme mali skutočnú olivovú ciabattu a espresso. Po nákupoch sme večer zašli na prednášku o modernom umení. 

Večerná prednáška bola síce o kórejskom modernom umení, ale náš prednášajúci (kurátor jednej z galérií) sa dosť venoval západnému vplyvu v kórejskom umení. 

Cestu domov sme si spríjemnili fantastickými debatami, ktoré viem viesť asi iba v taliančine: umenie, kultúra a história: východ vs. západ. Irene (neskôr i jej ďalšia talianska kamarátka) majú bakalára z východoázijského umenia či japončiny, teraz sa však preorientovávajú na Kóreu a miestne umenie. Nádhera.

... dobre teda, možno ten deň nebol ani tak európsky ako taliansky. 

Po dlhej dobe som dokonca mala i talianske sny. Ráno, bezprostredne po zobudení sa mi prvýkrát v živote stalo, že mi trvalo asi minútu, kým som začala rozprávať / rozumieť anglicky. Pri pohľade na svoj budík som zrazu nevedela, rozdiel medzi Dismiss a Snooze. Patetické ale pravdivé. 

Nuž dnes ma čaká ďalší taliansky večer. Irene ma pozvala do ich inštitútu, kde každú stredu premietajú (dúfam, že staré) talianske filmy. 

Nebojte sa, nepremenujem tento blog na európske dobrodružstvá. Avšak asi budú niektoré príspevky v najbližšej dobe medzinárodnejšie. Včera v noci sme totiž s Filipom zabookovali letenky na 6 novembrových dní do Japonska.  

K-pop (alebo o hudbe, ktorá nie je môjmu srdcu blízka)

Každoročne sa v Soule koná Asia Song Festival. Ako názov napovedá, ide o najznámejší festival pop music v tejto časti sveta. Nuž a kedže kórejská pop music (K-pop) je vraj tá naj, Asia Song Festival sa organizuje v Jamsil Olympic Stadium v srdci Soulu.

Tento rok bol však cieľ 6hodinovej megashow noblesnejší: o pár dní sa v Soule koná Summit G20. No a neboli by to Kórejci, keby si od toho samozrejme veľa nesľubovali. Čo konkrétne od summitu čakajú, neviem. Isté je len že, kórejský won si teda apreciovať za žiadnych okolností nedajú. Navyše, väčšina študentov ekonómie (oboru International Finance!) má v samotnej agende summitu veľmi ale veľmi hmlisto. Nadšenie zo summitu avšak nikomu nechýba. 

Eufória nechýbala ani včera. Tisíce násťročných Kpop milujúcich fanúšikov si podtitul "Let's go G20 Seoul Summit"spájajú jedine tak s hlavným songom Let's go 20 K-pop hviezd, ktorý celý summit propaguje.  

O čo teda včera šlo. Line-up bol ako-inak výrazne kórejský:

• Korea - BoA, Rain, Kara, 2AM, Rainbow, Beast, 4Minute, Nine Muses
• Taiwan - Joe Cheng
• Čína - Jane Zhang
• Malajzia- Michael Wong
• Japonsko- AKB48
• Thajsko- Bie the star

Mimochodom angličtina a čísla sú v názvoch kapiel extrémne populárne. Texty piesní sú vždy kórejsky s anglickým refrénom. Nuž a samotné K-pop bands? Vždy čisto dievčenské alebo čisto chlapčenské. Žiadny mix. Naviac oproti americkej scéne platí, čím viac, tým lepšie. Bežný počet členov je preto 5 až 9 (prečo inak Nine Muses, však?) V prípade japonského zoskupenia AKB48 ide až o 16 rovnako oblečených hlučných dev.

Ok, fér otázka: Prečo som sa teda rozhodla stráviť sobotnú noc v zajatí K-popu?

Odpovede mám tri:

1. Bolo to zadarmo a dostali sme VIP lístky :)
2. Moderátor večera mal byť Jackie Chen
3. Moja Latino kamarátka zbožňuje kórejskú megastar Bi (Rain)

... a predsa podtitul tohto blogu je "o tom, čo sa mi v Európe len tak ľahko nestane". 

Realita?

1. Lístky boli a zadarmo, miesta v poho. Teda vlastne veľmi dobré. Prečo zadarmo? Kórejci si dajú dosť záležať, aby sa prezentovali ako medzinárodná spoločnosť.  V skutočnosti sú ale Kórejci takmer 100% čistá rasa (k turistom sú obecne veľmi milí, avšak z rozprávania som sa dopočula, že často rodičia zakazujú mladým Kórejcom randiť s cudzinami, lebo si neželajú zmiešané manželstvá. Možno preto sa tu každý volá Kim :D). Často teda cudzinci dostanú zadarmo lístky. Ešte častejšie ide o veľmi lukratívne miesta, najlepšie priamo snímané kamerami, aby všetci mali pocit, aká medzinárodná to tá Kórea je.
2. Jackie Chan neprišiel. Moje hlavné sklamanie večera
3. Bi zase zažiaril v plnej K-pop paráde. 

V Kórei je všetko organizované, fanúšikovia sa zoskupia do oficiálnych fanklubov a spoločne zabezpečia jeden obrovský transparent.

Bi (Rain)

Čo by to bol za koncert, keby nie je riadny ohňostroj!?

... nebojte sa večer nakoniec veľmi dobre dopadol. Po koncerte sme si zašli do jedného z mojich obľúbených kórejských klubov a pretancovali noc až do rána bieleho (zamozrejme no K-pop music :D).

O káve

Jazz, talianska káva a pohľad na rannú rušnú ulicu v štvrti Sinchon. Tak práve teraz vyzerá moje štvrtkové ráno. Nemám tu žiaľ foťák, ale pár obrázkov som už predsa len zozbierala. Môj pobyt v Soule je práve v polovici. Nuž a keďže kávu pijem asi 2-3krát denne (90% z toho v kaviarňach - na internáte sa nič variť nesmie) mám už snáď dosť informácií, aby som napísala dlho-sľubovanú časť: o kaviarňach.

Kórejci milujú kávu. Okrem klasického espressa, cappuccina, caffe latte a americana tu frčí ešte i množstvo kórejských ochutených kávových i nekávových alternatív. Na rozdiel od reštaurácií, pri pohľade na kaviarne je cítiť výrazne americký vplyv: Starbucks na každej ulici (často i dvakrát), jednorázové papierové šálky a po uliciach mnoho ľudí s termošálkami. Prečo teda chcem písať o kaviarňach?

Pretože práve kaviarne sú krásny príklad modernej kórejskej kultúry: prevezmú niečo od Západu, vychytajú všetky nedostatky, pridajú tomu štýl a šmrnc a považujú to za svoje. V tomto prípade ide o negustiózny americký spôsob pitia dvoj-trojdecovej kávy z jednorázovéj šálky (každý, kto ma pozná, vie o mojej hlbokej láske k talianskemu espressu). Táto moja teória sa dá ale aplikovať na viac vecí: napr. nový Samsung Galaxy iPad, či elektroniku obecne.

Ale späť ku káve. Všetko má svoje horúce i ľadové variácie. Medzi najzvláštnejšie (a najpopulárnejšie) nápoje, ktoré tu môžete ochutnať bez pochyby patrí sweet potato latte (áno, kórejské zemiaky sú naozaj sladké) a green tea latte.

green tea latte

Oba nápoje sú pomerne sladké - Kórejci majú radi cukor (možno preto sú takí besní - hoci oni tvrdia, že temperament majú z pikantého jedla a kimchi :D). Keď som prvýkrát ochutnala green tea latte, zarazila ma jeho aróma, v prípade sweet potato latte by som možno použila i slovo smrad. Chuť ale prekvapivo dobrá. Hlavne teda ak potrebujete zvýšiť hladinu cukru.

Ďalšia špecialita je bubble tea. Pôvodom myslím z Taiwanu, ale opäť kórejský upgrade. Množstvo príchutí od jahody cez zázvor po jačmeň. Môj obľúbený je ananásový - na ulici ho predávajú za 1000wonov (17kč) a je z čerstvých ananásov, mlieka, džúsu a sirupu. Výborná vec.

bubble tea

Káva tu je obecne pomerne lacná, americano začína bežne na 1000 KRW. Mimo campus je to trošku drahšie. Zatiaľ najdrahšiu kávu som mala v kaviarni asi za 5000KRW v Exorcist Coffee - prečo ten názov neviem, káva bola super a všade veľké plyšové medvede (prišla som si, ako keď sme sa so sestrou v detstve hrali na reštauráciu a všade sme pousádzali plyšové hračky).

Inak medvede nie sú najväčšia podivnosť. Mnohé kaviarne sú naozaj "green": majú vo vnútri umelý trávnik. Prečo? Opäť netuším. Bežne sa v reštauráciách sedáva na zemi, pre kaviarne to však neplatí, takže neviem. Iné sa nezastavia pri trávniku a majú vo vnútri rovno i hojdačky či umelé stromy.

Coffee & Rice Cake Café: s hojdačkou a umelou brezou 

Moje spolužiačky zbožňujú Hello Kitty kaviareň. Každopádne, môj názor na veľa ružovej a Hello Kitty style tu asi nemusím verejne vyjadrovať.

Kamarát mi zase spomínal, že neďaleko je vianočná kaviareň. Kórejci Vianoce neslávia, na Štedrý deň majú niečo, čo asi viac pripomína náš Valentín (v prípade, že nemáte partnera, v tento deň je jednoduché sa s niekým zoznámiť. Každá univerzita organizuje masové rande naslepo). Vianočná kaviareň je však západniarsky vianočná: ozdobený stromček, koledy, umelý sneh: 365 dní v roku.

Na každej ulici je teda okrem spomínaného 1-2 Starbucksov ešte aspoň päť iných kaviarní. Mnohé otvorené neskoro do noci či veľmi skorého rána. V cene sa veľmi súťažiť nedá, takže ide hlavne o dizajn.

Na záver moja obľúbená: čierno-biela Coffee Break: s nádhernou terasou a prakticky s elektrickou zásuvkou pod každým stolom. Mimochodom hneď pred vstupom do campusu.

DMZ - miesto, kde Studená vojna ešte vrie

Dnes sme sa s mojim českým kamarátom Filipom, vybrali na Sever. Teda najviac na sever, ako to v tejto krajine ide. Konkrétne, k 38 rovnobežke do demilitarizovanej zóny (DMZ). 

DMZ sa nachádza necelú hodinu cesty od Soulu (52km). Priamo do DMZ sa na vlastnú päsť nedostanete. Existujú však cestovné kancelárie, ktoré vás v rámci celodenného výletu prevedú väčšinou verejnosti dostupných častí. S Filipom sme sa teda pre jednu rozhodli. Ešte pred odjazdom sme boli varovaní, čo všetko za žiadnych okolností nemôžme doniesť resp. mať oblečené. Aby sa OSN nestala terčom severokórejskej propagandy platí klasicky striktný dress-code: žiadne sandále, šortky, minisukne, tričká s logami alebo národnými symbolmi. Naviac žiadne profi foťáky či muži s dlhými vlasmi. 

Program prehliadky je prísne naplánovaný. Meškanie môže spôsobiť vážne komplikácie. Oblasť je stále zamínovaná, takže treba pozorne počúvať sprievodcu. Priamo vo vnútri DMZ, máte pridelený vojenský eskort, ktorý, hoci svojim zjavom naháňa strach, má za úlohu vás chrániť. Fotiť sa smie len na vyhradených miestach. V prípade, že vás hliadka spozoruje fotiť z autobusu alebo niekde mimo vyhradených území, môže byť z toho pomerne slušný problém. 

Naša cesta začala skoro ráno spred jedného z najluxusnejších juhokórejských hotelov. Autobus bol plný turistov z celého sveta. Ako nám sprievodkyňa neskôr vysvetlila do DMZ nesmú len tak vstúpiť kórejskí civilisti. V prípade, že sa Juhokórejec rozhodne navštíviť DMZ, musí si o prehliadku zažiadať 6-12 mesiacov v predstihu. Následne úrady preveria jeho možné rodinné či iné vzťahy so Severom. Ak nájdu priame spojenie, žiadosť sa zamieta. Našťastie, nám cudzincov stačí online registrácia.

Imjingak Park a most Slobody

Jediné miesto, ktoré dokážete navštíviť i sami. Nachádza sa totiž pred samotným začiatkom DMZ. Práve preto tam Kórejci chodia a vešajú stužky na pamiatku padlých v Kórejskej vojne. Prístupná je i menšia vyhliadková veža. Výhľad je však oveľa horší ako priamo z DMZ. Most Slobody už tiež nie je to, čo býval (je zrekouštrouvaný). Bezprostredne po skončení vojny po tomto moste utieklo 13000 zajatcov na Juh (odtiaľ pochádza jeho názov). Na Imjingak parku ma však najviac zaskočila iná vec: súčasťou parku je lunapark a kolotoče!?

The 3rd Tunnel of Aggression

Severokórejci sa počas mnohých rokov pokúšali prekopať na Juh. Výsledkom sú tzv. tunnels of aggression. V súčastnosti sú objavené 4. Posledný, štvrtý, bol objavený až v 90.rokoch. Kórejci však odhadujú, že ich je približne 20. Môj tip (keď som videla tie hory) je oveľa vyšší. Stavím sa, že keď sa raz krajiny zjednotia a poriadne preskúmajú územie, zistia, že tie hory sú zrkz na zrkz podkopané. 

Každopádne, technika, ktorou objavujú nové tunely, je akoby ju vymysleli na Severe. V prípade tretieho tunelu utečenec oznámil možnú polohu. Juhokórejci vykopali hlboké diery a napustili ich množstvom vody. Ak sa voda stratila, našli tunel. Zaujímavosťou 3.tunela,je, že jeho cieľom bolo priamo ohroziť Soul (je len 44km od metropole). V prípade blitzkrieg zásahu, by asi z tohto krásneho mesta veľa nezostalo. Inak technika hĺbenia je tiež jednoduchá: dynamit. V tuneli boli vždy približne traja Severokórejci, žltou farbou označili miesta pre dynamit a pomalinky sa "prekopávali". Hoci sú hory kompletne žulové, Severokórejci priebežne maľovali na steny čierne fľaky. Keď tunel Južania objavili, vyhovorili sa na to, že to je ich uhoľná baňa, ktorá akosi zablúdila do DMZ.

Severokórejci sú vzrastom oveľa nižší ako už samo o sebe malí Juhokórejci. Dôvodov je viac: podvýživa, ťažká práce, nedostatok spánku ... . Tunel je teda stavaný tak akurát pre nich. Chvalabohu, sme všetci dostali banícke pribly. I tak však bolo každých pár minút počuť úder, ako sa jeden z nás Európanov nechtiac narovnal. 

čierne "uhlie"

žltý dynamit

Dora observatórium

Najlepšie miesto na vyhliadku na Sever. Vystihli sme krásne počasie, takže bolo vidno všetko: 

• 4km územie DMZ: 2km juho- a 2km severo-kórejské, 
• propaganda village: miesto, kde Severania vybudovali umelú dedinu, nakreslili na steny postavy a až do 1994 púštali propagandistické nahrávky, 
• Kaesong industrial complex: priemyselný komplex, kde veľké juhokórejské firmy využívajú lacnú severokórejskú pracovnú silu.  Od potopenia juhokórejskej lode sa tam konečne vrátil život. 
• mega-sochu Kim-Jong-Ila z mesta Keasong (asi 20km od hranice, inak ide o 5.najvačšie mesto v Severnej Kórei a až v roku 1382 bol Keasong bolo hlavným mestom krajiny).

Zaujímavé na vyhliadke bolo, že sa nesmelo fotiť priamo z kraja observatória. Asi 10m pred zábradlím je nakreslená hrubá čiara, pri nej hliadka, ktorá kontroluje, či naozaj nefotíte i za čiarou. Okrem vyprahnutej Severnej Kórei (nemajú takmer žiadne stromy), sa vám teda naskytne i pohľad na turistov stojacich na špičkách a naťahujúc svoj fotoaparát čo najviac do výšky, aby i cez zábradlie zachytili čo najlepší záber.

Stanica Dorasan

Stanica Dorasan je miesto poslednej vlakovej zastávky na Juhu a prvej na Severe. Ide o idealistickú (možno až utopistickú) myšlienku Južanov, že čoskoro prepoja Soul a Pchjongjang. Mnohí Kórejci do stanice investovali vlastné peniaze a sú na to patrične hrdí. Kórejci síce nežijú na ostrove, často si ale z geografického hľadiska prídu ešte znevýhodnenejší, ako keby na jednom boli. Preto tak veľmi snívajú o železnici, ktorá ich spojí so svetom.

Inak väčšina miestnych cíti, že do 4rokov určite nastane zjednotenie. Problém je len, že tento pocit majú už od 70tych rokov. Dorasan je inak úplne novučičká moderná stanica. Vraj najčistejšia na svete. Nuž, nie je divu, vlak ňou prešiel len 2x = obe jazdy boli testovacie :). Ak vám nestačilo idealizmu, na jednom pilieri je odkaz od Georga W. Busha s textom v zmysle "May this station unite all Koreans".

UN Camp Bonifas a Panmunjeom

V tábore OSN Bonifas sme si presadli do vojenského autobusu s novým armádnym vodičom a osobnou hliadkou. Takto chránení sme vyrazili k samotnej demarkačnej línii: dediny Panmunjeom. 

Panmunjeom je to, čo si všetci predstavíme, keď sa povie 38 rovnobežka, priama hranica Severu s Juhom. Slávna to modrá budova OSN s hliadkou notoricky známou zo všetkých obrázkov. Budova OSN sa nachádza na oboch územiach, a pokiaľ sa chcete vrátiť do Soulu živí, je to jediné miesto, kde môžete bez obavy vstúpiť na severokórejskú pôdu. Taktiež je to jedno z miest, kde v rámci Panmunjeomu môžete fotografovať. Nikdy predtým som si to z obrázkov neuvedomila, ale hranicu zväčša stráži len jeden národ. Do budovy OSN nesmú turisti vstúpiť naraz z oboch strán. Preto vždy stráži hranicu, len tá strana, ktorá aktuálne hostí návštevu. 

V okolí hranice však panuje úplné ticho, stráž je v stave pohotovosti (to je ten ich divný postoj) a turisti sa pohybujú rýchlo a v dvojradoch. Z času na čas na vás váš eskort hrozivým hlasom niečo zakričí ... inak je to idylka.

Najďalej ako som sa v Severnej Kórei dostala.

Most bez návratu / Bridge of No Return

Posledná zastávka bola most bez návratu - most, ktorým si po vojne Sever a Juh vymenili obyvateľov. Každý Kórejec mal právo rozhodnúť sa, do ktorej časti krajiny chce patriť. Ako však vraví samotný názov, keď sa raz rozhodnete, niet cesty späť.

DMZ a príroda

Napriek zamínovanému územiu, je DMZ nádherná. Čistučký vzduch, prekrásne kopce a ticho. Neuveriteľné ticho. Flóra a fauna v DMZ je jedinečná. Akurát ju kvôli všadeprítomným mínam nie je jednoduché skúmať. Mimochodom, čo sa týka fauny je to v Kórei naozaj rarita. Kvôli Kórejskej vojne prišla krajina o množstvo živočíšstva. To čo neskapalo vplyvom vojny, pojedli ľudia trpiaci hladom hneď po vojne. Preto takého jeleňa v bežných kórejských lesoch len tak neuvidíte. Ako sa však tieto zvery dostali práve to DMZ nemám poňatie. Pokúsim sa to ale v najbližších týždňoch zistiť.

Na území DMZ je tiež jedna dedina, kde žije asi 500 Kórejcov. Sú to prevažne dedinčania pestujúci ryžu a ďalšie plodiny. Prečo sa nechali nahovoriť ísť sem žit? Nuž, obyvatelia DMZ nemusia platiť dane a neplatí pre nich povinná dvojročná vojenská služba. Ich domy si neporovnateľne väčšie s bežným kórejským štandardom. Navyše, pôda je tu veľmi dobrá a tak väčšina z nich nevídane zbohatla. Žiť však v regióne so zákazom nočného vychádzania a vojenskou hliadkou za pätami každým krokom, vybrala by som si radšej aj garzonku v Soule. 

O kórejskej kráse

Tento článok je založený na subjektívnych názoroch skupiny mojich miestnych kórejských spolužiačok, kamarátok a mojich pocitoch po približne piatich týždňoch v Kórei. Text nemusí zachytávať presný obraz miestnej spoločnosti.

Z času na čas mám v Soule pocit, že najprv vznikli belosi ako akýsi prototyp s množstvom nedokonalostí. Neskôr, po odladení chýb, prišli Aziati, konkrétne Kórejci:

Moji miestni kamaráti priemerne spia 6hodín denne a necítia únavu či nutkanie na popoludňajší spánok. Takmer nikto tu nemá nadváhu, všetci sú štíhli s krásnou, čistou pleťou, žiarivým úsmevom a nádhernými vlasmi ... nie, nekamarátim sa s elitou miestnych "Kpop stars" ani "Korean drama". Takto tu naozaj vyzerá väčšina ľudí.

Moje medzinárodné kamarátky sú z toho však nešťastné. Je veľmi neobvyklé, že by si kórejský mládenec vyhliadol nejakú Západniarku. Navyše, ani sa im nečudujem. Kórejské ženy sú prekrásne. V podstate to platí o celom národe. Sú to fešáci.

Nedalo mi to však. Spýtala som sa teda priamo miestnych slečien. Toto je pár najzaujímavejších vecí (tipov, z ktorých väčšinu asi nikdy nechcem skúsiť).

1. Diéty

Kórejky necvičia, resp. necvičia preto, aby si udržali líniu. Miestne fitká sú plné cudzincov alebo mužov. Kamarátka (Američanka) začala chodiť do fitka mimo náš internát a je jediná žena. Často sa jej stane, že vo chvíli, keď vkročí do miestnosti, všetci prestanú cvičiť a sledujú ju.

Namiesto cvičenia preferujú miestne dámy diéty. Niektoré sú klasické západniarske: žiadne uhlohydráty, žiadne večere ... . Iné sú miestne a vraj 100% osvedčené. Moju pozornosť si najviac získal tip: jogurt a ocot. Jogurt s octom na raňajky, obed a večeru. Potom vám vraj bude tak zle, že tri dni nedokážete nič zjesť a strávite čas niekde na miestnych toaletách. Každopádne, keď sa v deň 4 pozriete do zrkadla či postavíte na váhu, neoľutujete.

2. Plastické operácie

Môj prvý kontakt s bežnosťou plastík boli plagáty v metre v štýle kórejských emotikon. Valná väčšina kórejok (niekedy aj muži) má za sebou aspoň jednu plastiku. Štandard sú očné viečka - čudujte sa svete je to za tým snaha vyzerať ako Západniari. Veľmi bežný je tiež i nos. Väčšina mojich spolužiačok má plastiky. Ony samotné o tom otvorene nehovoria, ale jeden môj profesor sa na mňa tento týždeň zahladel a povedal mi niečo v zmysle, že som jediná v triede s prirodzene peknými očnými viečkami :D

3. Kozmetika

Obchody s kozmetikou vám hneď napovedia, ako dôležitý je tu vzhľad. Na každej ulici ich je aspoň päť. Pred obchodom slečna s mikrofónom, ktorá privoláva zákazníkov. Každý, kto čo len vstúpi dnu, dostane malú pozoronosť. Ceny oveľa nižšie ako v Európe (a to aj u klasickej západniarskej kozmetiky ako Vichy, Neutrogena či Clinique). Nuž a keď si niečo kúpite, dostanete ešte jeden darček. Pomerne často vám hneď po prvom nákupe dajú i vernostnú kartu.

Snedá pleť sa tu nenosí. Namiesto toho frčia vybielovacie krémy. Opaľovacie krémy s UV faktorom pod 40 zaručene nezoženiete. Naviac, správna dáma má vždy po ruke slnečník / dážnik proti slnku.

Najväčšia vychytávka je však "BB cream". Toto je vlastne aj dôvod, prečo píšem tento blog práve dnes. Minul sa mi môj denný krém, a tak som siahla po jednom z testerov, ktoré som naposledy dostala.

O čo ide?

BB znamená Blemish Balm cream a vznikol v Kórei. Veľmi rýchlo sa presadil v celej Východnej Ázii. Ak sa nemýlim, v Európe ani USA sa zohnať nedá (ak nerátam eBay :D).

Je to krém, ktorý spája všetko dohromady. V prvom rade má ale hojivé účinky po plastických operáciách (preto tak populárny). To by však bolo málo. BB cream spája hydratačný krém, podkladový make-up, opaľovací krém, bieliaci krém, krém proti akné a krém proti vráskam ... a určite ešte niečo ďalšie čoho si nie som vedomá. Inými slovami zázrak miestnej kozmetiky.

Teda, ako sa to vezme. Môj prvý dojem po vyskúšaní bol, že si robím odliatok tváre. Vstrebáva sa neuveriteľne pomaly. Ale hlavne, existuje len v jednom, max. dvoch odtieňoch. Pokiaľ nezoženiem tmavší odtieň jediná príležitosť, kedy ho budem chcieť znova otestovať, bude, ak sa rozhodnem ísť za mŕtvolu na Halloween.

Dopadlo to teda tak, že po asi polhodine som to nevydržala a musela som si ten zázrak dať z tváre dole: pri pohľade do zrkadla som sa cítila ako keby sa Michael Jackson "odličuje".

Keď sa svet stretne pri Japonskom mori

Tento týždeň bol prázdninový. S kamarátmi sme strávili 3 parádne dni v malom mestečku Donghea na východnom pobreží pri Japonskom mori alebo ak chcete Tichom oceáne. Počasie nič moc. Kvôli výletu som si kúpila "kórejské plavky", ktoré som teda žiaľ nevyužila. Veľmi ma to mrzí, pretože neviem, či na tento módny výstrelok je Európa pripravená. Všetko ostatné však bolo fantastické.

Top 7 celého výletu


1. Päť kontinentov
Bez pochyby najlepší aspekt celého výletu boli ľudia. Tento výlet sa niesol v úplne najviac medzinárodnej konštelácii, aká vôbec môže nastať v prípade, že sa stretne päť ľudí. Každý z nás reprezentoval inú časť sveta, kultúru, životný príbeh či motiváciu, prečo byť v Kórei. Napriek tomu všetkému si spolu ale rozumieme úplne neuveriteľne:

Carolyn - Severná Amerika: Parádna slečna zo Seattlu, pôvodom narodená v Kórei, ale ako malú ju adoptovali americkí Kórejci. Do Soulu sa vrátila z rôznych dôvodov, jedným z nich je však i rozhodnutie kontaktovať svojich biologických rodičov, predtým ako sa rozhodne založiť si so svojim manželom vlastnú rodinu.

Natalia - Južná Amerika: skutočná latino diva, ktorej ani prinajmenšom nechýba temperament. Mladá, večne veselá, nádejná žurnalistka z Chile.

Jesy - Ázia: jej kórejčina je tak brilantná, že domáci ju považujú za Kórejku. Zdanie ale klame, Jesy vyrástla na tropickom filipínskom ostrove. Milujem jej príbehy, o tom ako jej odstáva palec na nohe, pretože celé detstvo nosila len žabky a zarábala si tým, že kvôli turistom lozila na palmy a nosila im kokosové orechy :)

Campbell -  Nový Zéland: chalan cestovateľ, dieťa z rybárskej rodiny. V Kórei je tretíkrát a rád by sa tu asi aj usadil.

... no a ja - Európanka.


2. Domáci a náš domček
Kto bol / počul o našom dome na Sicílii, presne vie o čom. Toto bola kórejská verzia. Neuveriteľne milí ajoshi a ajumma (kórejské oslovenie pre staršieho pána a pani). Ajumma nám dokonca dala nejaké domáce sviatočné chuseok jedlo (hlavne zásobu ryžových koláčikov). Ajoshi nám zase ukázal celé mesto, doporučil reštaurácie a odviezol nás všade, kam sme potrebovali.  Dom veľmi pekný, blízko pláže, samozrejme Korean style: spí aj papá sa na zemi (takže takmer žiadny nábytok nie je potreba :)). 

Naši drahí domáci uprostred

3. Miestni ľudia 
Mesto malé. Turisti žiadni. Takže všetci boli neuveriteľne milí. Jednoducho sicílska Cava d'Aliga po kórejsky. Každý nás vrelo vítal. Rybári si chceli nechať Nataliu (hoci nič nechytila).

Najmilšia však bola pani v jednej miestnej rybej reštaurácii. Toto mesto inak funguje ako ekonomický príklad dokonalej konkurencie, pretože v Donghea je asi 100 rybích reštaurácií, všade rovnaké ceny, rovnaké ryby aj morské príšery. Dokonca často sídlia v jedne veľkej spoločnej budove a reštaurácie sú oddelené len plachtami alebo paravanmi. Naviac všetci majú rovnaký štýl lákania ľudí do podniku: stoja na ulici a obrovskými gestami mávajú na zákazníkov.

Naša pani "šéfkuchárka".

4. Jedlo 
Všetko morské. Všetko čerstvé. Väčšinou pikantné. Fantastické. Pred každou reštauráciou sú akváriá s rybami, krabmi, kalamármi ... kto chce, môže si ukázať na rybu, ktorú si prosí a do 15min ju má na tanieri. V Kórei sa na jedlo takmer vôbec nečaká, obvykle vás obslúžia pod 10 min. Naviac často je na stole samostatný gril alebo varič, kde si jedlo môžete dokončiť sami.

predtým

potom

Side dishes: rybie koláče, slimáky, sušené rybky, zelenina, ryžové koláče a samozrejme kimchi. 

5. Circle of Death
Prvú noc veľmi pršalo. Zostali sme v dome a hrali hry. Inak je dosť ťažké nájsť kartovú hru, ktorú pozná všetkých vpodstate 5 kontinentov (keď nerátam poker). Takže sme sa hrali novozélandskú parádnu hru circle of death. Každá karta mala vlastné pravidlo, každopádne pravidlá sa nerušia iba kumulujú. Hra je komplikovanejšia ako všetky kórejské hry dohromady, ale veľká zábava.


Pre ilustráciu po 15 minútach musíte napríklad: nehľadieť do očí jednému z kamarátov, odpovedať piesňou, odpovedať tak, aby vám nebolo vidieť zuby pri rozprávaní, nepoužívať Áno/Nie v akomkoľvek jazyku, mať na čele prilepenú kartu s nejakým pravidlo. Plus z času na čas sa vám ujde panák soju ...


...kto prehrá musí vypiť čašu uprostred stola (kam sa dolieva všetko) ... preto circle of death.

6. Vidiecky noreabang
Druhú noc sme vyrazili na kórejské karaoke vo vidieckej verzii. Noreabang je natoľko populárny, že existuje v každej jednej dedine. My sme tam boli v najväčší sviatok v roku a bolo plno. Zákazníci boli zväčša miestni rybári, ktorí spievali romantické songy svojim polovičkám. 


My sme sa každopádne bavili vo veľkomestskom štýle. Na záver sme sa zhodli, že tento starý ošarpaný vidiecky noreabang bol tak či onak zatiaľ zo všetkých najlepší.

7. Ako sme zachránili úhorov
Po ceste domov sme na ceste našli úhorov, ktorí povyskakovali z akvária. Kažpodádne ležali na veľmi frekventovanej ceste. A tak sme ich s Campbellom chytali a zachraňovali. Slečny sa samozrejme úhorov báli, takže len fotili. Zvery sa nám neuveriteľne šmýkali z  rúk. Bola to celkom fuška. Tu ale viac slov nie je treba. Najlepšie to vystihnú foto.