Keď sa svet stretne pri Japonskom mori

Tento týždeň bol prázdninový. S kamarátmi sme strávili 3 parádne dni v malom mestečku Donghea na východnom pobreží pri Japonskom mori alebo ak chcete Tichom oceáne. Počasie nič moc. Kvôli výletu som si kúpila "kórejské plavky", ktoré som teda žiaľ nevyužila. Veľmi ma to mrzí, pretože neviem, či na tento módny výstrelok je Európa pripravená. Všetko ostatné však bolo fantastické.

Top 7 celého výletu


1. Päť kontinentov
Bez pochyby najlepší aspekt celého výletu boli ľudia. Tento výlet sa niesol v úplne najviac medzinárodnej konštelácii, aká vôbec môže nastať v prípade, že sa stretne päť ľudí. Každý z nás reprezentoval inú časť sveta, kultúru, životný príbeh či motiváciu, prečo byť v Kórei. Napriek tomu všetkému si spolu ale rozumieme úplne neuveriteľne:

Carolyn - Severná Amerika: Parádna slečna zo Seattlu, pôvodom narodená v Kórei, ale ako malú ju adoptovali americkí Kórejci. Do Soulu sa vrátila z rôznych dôvodov, jedným z nich je však i rozhodnutie kontaktovať svojich biologických rodičov, predtým ako sa rozhodne založiť si so svojim manželom vlastnú rodinu.

Natalia - Južná Amerika: skutočná latino diva, ktorej ani prinajmenšom nechýba temperament. Mladá, večne veselá, nádejná žurnalistka z Chile.

Jesy - Ázia: jej kórejčina je tak brilantná, že domáci ju považujú za Kórejku. Zdanie ale klame, Jesy vyrástla na tropickom filipínskom ostrove. Milujem jej príbehy, o tom ako jej odstáva palec na nohe, pretože celé detstvo nosila len žabky a zarábala si tým, že kvôli turistom lozila na palmy a nosila im kokosové orechy :)

Campbell -  Nový Zéland: chalan cestovateľ, dieťa z rybárskej rodiny. V Kórei je tretíkrát a rád by sa tu asi aj usadil.

... no a ja - Európanka.


2. Domáci a náš domček
Kto bol / počul o našom dome na Sicílii, presne vie o čom. Toto bola kórejská verzia. Neuveriteľne milí ajoshi a ajumma (kórejské oslovenie pre staršieho pána a pani). Ajumma nám dokonca dala nejaké domáce sviatočné chuseok jedlo (hlavne zásobu ryžových koláčikov). Ajoshi nám zase ukázal celé mesto, doporučil reštaurácie a odviezol nás všade, kam sme potrebovali.  Dom veľmi pekný, blízko pláže, samozrejme Korean style: spí aj papá sa na zemi (takže takmer žiadny nábytok nie je potreba :)). 

Naši drahí domáci uprostred

3. Miestni ľudia 
Mesto malé. Turisti žiadni. Takže všetci boli neuveriteľne milí. Jednoducho sicílska Cava d'Aliga po kórejsky. Každý nás vrelo vítal. Rybári si chceli nechať Nataliu (hoci nič nechytila).

Najmilšia však bola pani v jednej miestnej rybej reštaurácii. Toto mesto inak funguje ako ekonomický príklad dokonalej konkurencie, pretože v Donghea je asi 100 rybích reštaurácií, všade rovnaké ceny, rovnaké ryby aj morské príšery. Dokonca často sídlia v jedne veľkej spoločnej budove a reštaurácie sú oddelené len plachtami alebo paravanmi. Naviac všetci majú rovnaký štýl lákania ľudí do podniku: stoja na ulici a obrovskými gestami mávajú na zákazníkov.

Naša pani "šéfkuchárka".

4. Jedlo 
Všetko morské. Všetko čerstvé. Väčšinou pikantné. Fantastické. Pred každou reštauráciou sú akváriá s rybami, krabmi, kalamármi ... kto chce, môže si ukázať na rybu, ktorú si prosí a do 15min ju má na tanieri. V Kórei sa na jedlo takmer vôbec nečaká, obvykle vás obslúžia pod 10 min. Naviac často je na stole samostatný gril alebo varič, kde si jedlo môžete dokončiť sami.

predtým

potom

Side dishes: rybie koláče, slimáky, sušené rybky, zelenina, ryžové koláče a samozrejme kimchi. 

5. Circle of Death
Prvú noc veľmi pršalo. Zostali sme v dome a hrali hry. Inak je dosť ťažké nájsť kartovú hru, ktorú pozná všetkých vpodstate 5 kontinentov (keď nerátam poker). Takže sme sa hrali novozélandskú parádnu hru circle of death. Každá karta mala vlastné pravidlo, každopádne pravidlá sa nerušia iba kumulujú. Hra je komplikovanejšia ako všetky kórejské hry dohromady, ale veľká zábava.


Pre ilustráciu po 15 minútach musíte napríklad: nehľadieť do očí jednému z kamarátov, odpovedať piesňou, odpovedať tak, aby vám nebolo vidieť zuby pri rozprávaní, nepoužívať Áno/Nie v akomkoľvek jazyku, mať na čele prilepenú kartu s nejakým pravidlo. Plus z času na čas sa vám ujde panák soju ...


...kto prehrá musí vypiť čašu uprostred stola (kam sa dolieva všetko) ... preto circle of death.

6. Vidiecky noreabang
Druhú noc sme vyrazili na kórejské karaoke vo vidieckej verzii. Noreabang je natoľko populárny, že existuje v každej jednej dedine. My sme tam boli v najväčší sviatok v roku a bolo plno. Zákazníci boli zväčša miestni rybári, ktorí spievali romantické songy svojim polovičkám. 


My sme sa každopádne bavili vo veľkomestskom štýle. Na záver sme sa zhodli, že tento starý ošarpaný vidiecky noreabang bol tak či onak zatiaľ zo všetkých najlepší.

7. Ako sme zachránili úhorov
Po ceste domov sme na ceste našli úhorov, ktorí povyskakovali z akvária. Kažpodádne ležali na veľmi frekventovanej ceste. A tak sme ich s Campbellom chytali a zachraňovali. Slečny sa samozrejme úhorov báli, takže len fotili. Zvery sa nám neuveriteľne šmýkali z  rúk. Bola to celkom fuška. Tu ale viac slov nie je treba. Najlepšie to vystihnú foto.

MT

Z piatka na sobotu organizovala moja fakulta MT (Membershiptraining). Už niekoľko týždňov som na chodbe zaznamenávala plagáty upozorňujúce na Membershiptraining. Akosi som si však pod týmto slovom v angličtine nič nevybavovala, a tak som ich ignorovala. V stredu som ale narazila na prezidentku študentskej rady, ktorá ma začala veľmi prehovárať, aby som sa zúčastnila. Súhlasila som.

Večer, som sa spýtala spolubývajúcej a tiež aj Googlu, čo to vlastne to MT je. 

Google mi ponúkol jemné vysvetlenie, Alexa mi to povedala na rovinu:

Google: "V Kórei sa týmto slovom označuje víkend, kedy si ľudia z rovnakého klubu, oddelenia, fakulty... vyrazia mimo svoje mesto, aby sa lepšie zoznámili."

Alexa: "MT v angličtine neznamená nič. Slovo membershiptraining je vymyslená blbosť. V kórejčine sa ale tiež vraví,  že MT je skratka pre "masida & tohada" (opiť sa a zvracať')".

Hmm tak fajn, vravím si. Ako dievča z Východnej Európy ma snáď nejaká kórejská noc len tak ľahko nezloží. Na druhej strane mám aspoň príležitosť spoznať ďalších ľudí.

Prišlo teda piatkové poludnie. Kedže Kórejci a Číňania sú strašne poctiví študenti, väčšina účasť odmietla. Naviac budúci týždeň sú prázdniny, a tak mnohí tiež už odišli zo Soulu do svojich miest. Nakoniec nás prišlo 25 (celkovo je v škole asi 120 študentov). Atmosféra veľmi medzinárodná a veselá. Naskočili sme na bus, dostali sme desiatu a zmrzlinu. Náš cieľ bol ostrov Kwang Hwa.

Ostrov Kwang Hwa 

Na ostrov sme dorazili za necelé 2 hodiny. Po ceste sme sa zastavili navštíviť súčasť bývalého obranného pásma Soulu počas Kórejsko-japonskej vojny. Pozn.: bolo to jedno delo, o ktorom nám náš sprievodca rozprával asi 40 minút.

Bývali sme v malom plne vybavenom domčeku: veľká miestnosť na hry, vonku letná kuchyňka, ihrisko, hojdačky, bazén ... Kórejci zbožňujú hry, takže sme hneď po príchode začali hrať spoločné hry. Kedže bolo ešte len popoludnie, neboli to ich "drinking games" ale "len" hry o peniaze. Šlo predovšetkým o dobrú pamäť. Moja je síce mizerná, hlavne na ázijské mená... ale so šťastím som vyhrala 10.000 wonov (čo bola maximálna výhra).

Nasledovala večera: na kórejský spôsob sme grilovali asi 15kg mäsa. Kórejci počas grilovania mäso nožnicami rozdelia na malinké kúsky, aby sa mohlo jesť paličkami. Nijak ho nemarinovali, avšak na záver si na stôl prichystajú aspoň 10 rôznych vedľajších chodov a omáčok ... a veľa ryže. 

Po večeri sa začali hrať tak obľúbené drinking games. Drinking games sú pre mňa jeden z najväčších kultúrnych šokov. Kórejci totiž neradi sami od seba pijú alkohol. Takže i keď idú von na drink musia sa hrať, aby sa prinútili si vypiť. Často mi to príde nepochopiteľné, radšej si s kamarátmi zájdem na pivo a porozprávame sa - nepotrebujem, aby mi niekto prikazoval kedy, čo a koľko mám piť. Naviac, niektoré hry sú naozaj veľmi divné a v baroch aj pomerne hlučné.

Na MT sa však hrali "západniarske" hry. Kedže to ale všetci dobre chápali a alkoholu neubúdalo, prezidentka rady navrhla, aby každý odpovedal vo svojom rodnom jazyku. Hralo sa dookola a moji český a ukrajinský kamaráti sedeli žiaľ na druhej strane kola. Nemca som mala blízko, avšak nesprávnym smerov. Nuž a priamo predo mnou 4 Číňania. Takže som sa asi v každom kole stratila. 

Pravidlá všetkých týchto hier spočívali aj v tom, že kto prehrá musí pripraviť nasledujúcemu porazenému nápoj. Celý čas som preto pozorne striehla, nech neprehrávam pričasto po mojich východnejších slovanských bratoch  Olegovi z Ukrajiny alebo Míšovi z Kazachstanu. To bola chyba.... podcenila som totiž Ázijcov. 

Nakoľko Ázijci bežne nepijú, nevedia vôbec čo sa s čím piť dá a čo teda už vôbec nie: úplne štandartne sa k vám teda dostal smrtiaci kórejský výmysel: soju + pivo + červené víno + vodka. Najhoršie však boli drinky z makgeolli (pôvodné kórejské ryžové víno). Makgeolli je veľmi sladký ale pomerne slabý nápoj. Bola som pred ním však varovaná od Alexy už v prvý týždeň. Z ničoho na svete tak ráno nebolí hlava ako z makgeolli (a to stačí i málinko).

... ja proste asi nikdy nepochopím prečo tento národ vôbec pije a keď už tak, prečo pije to, čo pije!?

Na záver len doplním, MT dopadol celkom fajn. Spoznala som kopu výborných ľudí. A sobotu som s neuveriteľnými bolesťami hlavy a žalúdku prespala. 

PS pre fanúšikov seriálu IT Crowd: spoznala som Tima - je to chlapec z Manchesteru. Chalan má úplne identický hlas a tiež aj štýl rozprávania ako Richmond (goth man). Tim síce goth nie je, ale svojím zjavom je to tiež neuveriteľný týpek. 

Blíži sa Chuseok

Budúci týždeň sa v Kórei oslavuje Chuseok [ču'sók] (kórejské vďakyvzdanie). Kórejci Vianoce veľmi neslávia, takže Chuseok je vlastne najväčší sviatok v roku. Aby nebolo málo, neoslavuje sa len samotný deň vďakyvzdania, ktorý tento rok padá na stredu 22.9, ale i deň pred a deň po.

Počas týchto troch dní sa celý poloostrov (takmer 50miliónov ľudí) dá do pohybu. Diaľnice vraj bývajú zasekané na niekoľko hodín. Všetky vnútroštátne lety na juh krajiny (zo Soulu letí lietadlo aspoň raz za hodinu) sú už niekoľko dní beznádejne vypredané. Vlaky plné.

Počas Chuseok-u sa rodiny konečne stretávajú a spoločne oslavujú. V novinách som dokonca čítala, že Kim Jong-Il azda povolí aj čiastočné otvorenie hraníc, aby sa rozdelené rodiny zo Severnej a Južnej Kórey mohli stretnúť. Isté to ale tento rok úplne nie je, pretože ... veď asi viete (ponorky si tu potápajú, vojenské cvičenia chystajú a tak podobne).

Samozrejme, keďže za A. nemáme zdravý rozum, za B. chceme si zažiť miestnu cestovateľskú horúčku a za C. máme takmer celý týždeň prázdniny - vyrážame aj my mimo Soul. Ako to dopadne, poviem nabudúce. Keďže však Chuseok zažijeme pravdepodobne v nejakej dopravnej zápche, pôvodné kórejské oslavy som si skúsila trošku s predstihom. Kórejci dnes pre nás usporiadali hodinu kórejčiny venovanú vďakyvzdaniu.

Hodina bola rozdelené do troch častí:

1. Hanbok a Songpyeon (Kroje a ryžové koláče)

Začalo to príjemne. Dostali sme obliecť, najesť a napiť. Kórejský kroj je dosť pohodlný, žiadne šnurovačky, ľahko sa oblieka a sadne vám, i keď ste vyšší ako oni. Dnes som spoznala v škole prvého a jediného Čecha - Filipa. Tomu sa kroje veľmi nepozdávali: dôvod bol prostý. Kórejci totiž veľmo radi ružovú. A platí to obzvlášť pre mužské hanboky.

Dámsky hanbok

Pánsky hanbok (toto samozrejme nie je ten Čech ^.^)

Ryžové koláče boli fajn (čakala som ale niečo trošku lepšie). Myslím však, že to neboli originál domáce koláčiky - tie chutia určite super. V Kórei totiž platí, že žena, ktorá pripraví nádherné koláče, si nájde fešného muža. Počula som už aj verziu, že bude mať krásnu dcérku.  Keďže žijeme v emancipovanej dobe, existuje už aj pánska verzia: muž, ktorý pripraví krásne songpyeon-y, bude mať krásnu a zároveň múdru ženu. Neviem teda, v pôvodnej verzii sa o múdrom mužovi nič nehovorí ...

2. Chicken fight

Potom sme sa hrali ako malé deti. V Kórei je Chicken fight vraj veľmi populárna hra. Človek stojí bosý na jedej nohe, skáče a celým svojím telom strká do protivníka. Kto prvý padne, prehrá. My sme to hrali vo verzii: Kórea vs. zvyšok sveta. Skončilo to remízou. Kórejci majú know-how a stabilitu, zvyšok sveta zase ostrejšie lakte. Hra je tu natoľko populárna, že sa hrá ešte aj na Nový rok (čo je po Chuseok-u druhý najväčší sviatok v roku). Asi nie je treba dodávať, že Európanom to celé prišlo veľmi divné.

3. Yut


Ďalšia tradičná sviatočná hra. Na rozdiel od predchádzajúcej, Yut si bežne zahráte aj s babičkou a deduškom. Hra sa hrá na zemi a zároveň aj na stole na hracej doske. Na kórejské pomery ale táto hra nebola až tak komplikovaná  ^.^

Na zem sa nakreslí štvorec, do ktorého sa pokúšate hodiť 4 drevené palice (viz obrázok). Z jednej strany sú pomaľované a majú diery. Podľa počtu správne hodených palíc (pomaľovanou stranou nahor) sa pripočítava istý počet bodov (je tam nejaké zvláštne pravidlo, nie je to proporcionálne). Podstatné je, že tento počet bodov si potom prenesiete na hraciu dosku a tam sa strategicky pohybujete so svojim panáčikom... Znie to zvláštne, ale túto hru som napríklad (po chvíli) pochopila a dokonca sme ju s mojim týmom 2x vyhrali!


... Len na vysvetlenie, prestala som používať západniarske emotikony typu :) a nahradila som ich týmto ^.^  Korean style! 

Gonzaga Hall & Campus

Každý druhý pondelok sa na našom internáte koná tzv. Floor meeting. Obyvatelia celého poschodia sa zídu na chodbe, vysvetlia sa nové pravidlá a na záver sa kontroluje čistota na izbách. Inak povedané, dnes sme si so spolubývajúcou upratali. Tak som sa rozhodla, že trošku priblížim, ako si žijú študenti v Soule ...

Gonzaga Hall - internát

... alebo tiež prečo ľutujem Kórejca, ktorý dostane pražský internát:

Vec, ktorá sa mi asi najviac páči na celom internáte, sú farebné dvere. 

Každá izba má inak farebné dvere.

Naše sú červené :)

Na každom poschodí je menší spoločný priestor vyhradený štúdiu, drobnému obedu alebo floor meetingom:

Spomínané LCD "informačné nástenky" vo výťahoch.

Campus je, ako som už zmienila klasicky americký. Priamo pred internátom je menšie nákupné centrum tzv. Gonzaga Plaza. Obchody, kaviarne a reštaurácie sú v porovnaní s okolím trošku predražené, avšak sú chvíle (hlavne, keď je ráno, veľmi prší a vy chcete café), že vám je asi 1000wonova prirážka (17Kč) celkom jedno. 

Miestny patriotizmus...

... "Yes, we can" v kórejskej verzii.

Campus je dosť rozľahlý, navyše je postavený na kopci. Knižnica je na samom vrchu... nie je úplne jednoduché sa tam so všetkými knihami dostať. Zatiaľ to síce ujde, domáci mi ale vraveli, že keď v zime nasneží, kopec sa dosť šmýka. Inak stratiť sa tu len tak ľahko nedá, každých 50 metrov je informačná tabuľa (v hangule aj v angličtine).

O kaviarňach napíšem neskôr, stále nemám dostatok fotiek. Mám ale malú ochutnávku. Sama o sebe nie je až taká výnimočná, ale je naša. Kaviareň priamo pod mojou fakultou. Malá, milá, chutné café, plná študentov a lacná (akékoľvek café, čaj, čerstvý džús, mrazený jogurt do 2.000KRW = 34Kč). 

Spolubývajúca Alexa.

Yongsan Electronics Market

Sobotný deň sme strávili v Yongsan Electonics Market (asi najväčšom nákupnom centre / trhu s elektronikou v Južnej Kórei). Pôvodne som sa tam chystala už v piatok. Kamarátka mi ale navrhla, nech sa pridám k nim v sobotu. Naša dnešná zostava bola teda: Jesy (Filipínčanka), Campbell (Nový Zéland), Jesyin kórejský kamarát a ja.

Hneď na úvod je potrebné podotknúť, že Jesy ma excelentnú kórejčinu a Campbellova tiež ujde. Nakoľko som ale pôvodne predpokladala, že tam pôjdem sama (maximálne so spolubývajúcou), mala som všetko naštudované. Vopred som vedela, aký foťák chcem, jeho maloobchodnú cenu v Kórei, koľko sa dá priemerne zjednať, načítala som si aspoň 10  blogov a recenzií... 

...avšak, keby nie je nášho kórejského kamoša, takmer určite by ma i tak ošklbali.

Začnem ale dobrou správou, teda od konca. Výsledok dnešného dňa je pozitívny:

Hlavné dnešné poučenie: aj keď viete perfektne kórejsky, elektroniku nakupujte s miestnymi.

Okolo 10.00 ráno sme vyrazili do Yongsan nákupného centra. Je to od nás pomerne blízko. S jedným prestupom metra sme sa tam dostali asi za 20min. Na mieste nás čakal kórejský pomocník (bohužiaľ si jeho meno nepamätám - väčšinu kórejským mien, ktoré nevidím napísané, zatiaľ nedokážem pochytiť). Najprv sme sa vybrali kúpiť foťák - na výber sme mali 2 poschodia velikánskeho nákupného centra venované len fotoaparátom. Samozrejme žiadne cenovky.

Kórejcovi som zdelila všetky ťažko vygooglované informácie o foťáčiku. V prvých 4 stánkoch ho nemali. V piatom síce áno, ale za prehnanú cenu. Šli sme teda ďalej. 

Zanedlho sme narazili na milého chlapíka. Samsung EX1, jasné že mám! Cena: 430.000KRW (poznámka - plná cena je 600.000 wonov, max. zľava na kórejskú elektroniku podľa internetu je 20% = 480.000KRW). Takže toto bol neuveriteľný deal. Chlapík nám predviedol foťák. Super. Vysvetlil nám všetky plusy ale i mínusy. Na otázky odpovedal priamo a milo. Proste fajn. Foťák ale nemal medzinárodnú záruku - iba kórejskú. Každopádne za takú cenu, mi to bolo fuk. Cena neobsahovala nič viac: obal aj pamäťová karta za pár wonov však neboli problém. 

Hlavná nevýhoda ale bola, že v Yongasane sú prirážky za platbu medzinárodnou platobnou kartou.  V prípade mojej Visa karty, šlo o 10% z ceny, čo teda nie je málo. Na kórejskej karte peniaze zatiaľ nemám. Jesy bola však natoľko zlatá, že ma založila. Zašli sme teda vybrať 430.000KRW. Najvyššia kórejská bankovka má hodnotu 10.000KRW, takže som si prišla ako boháč. Lepšie bol na tom už len Campbell, ktorý si plánoval kúpiť notebook, a tak chodil s hotovosťou 900.000wonov. Inak povedané po vreckách nosil praktických 90 krásnych zelených papierikov s obrázkom kráľa Sejonga (česká hodnota tejto kopy papiera je len málo cez 16000Kč)

Vrátili sme sa teda pre foťák. Nálada sa však zmenila. Z milého predavača sa zrazu stal arogantný hlupák. Zmenil slovník, štýl vykania. Potom na 10min odišiel. Vrátil sa s prázdnymi rukami. Niečo začal rozprávať po kórejsky. Na to mu náš kórejský kamarát hodil do tváre mapku nákupného centra, niečo sprosté na nebo zakričal a kázal nám odísť spolu s ním. 

Následne nám vysvetlil, že chlapíkovi vôbec nešlo o to nám ten foťák predať. Vlastne ho vôbec nemal. V závere nášmu kamarátovi povedal, že foťák je v sklade mimo Soulu a bude trvať aspoň 40min, kým ho k nám doručia, s tým že je šanca, že nedorazí vôbec. Náš kórejský kamoš nám vysvetlil, že toto je jedna z taktík, ktorú miestni obchodníci používajú, aby ťa udržali pri svojom stánku. Veria, že po hodine čakania ťa nakoniec ukecajú kúpiť niečo iné, ale veľmi podobné, lepšie a samozrejme drahšie. 

Takže sme si našli ďalší obchod. Chlap bol oveľa prívetivejší. Potvrdil nám, že ten prvý predavač bol klamár. Za 430.000KRW nám ten foťák nikto nepredá. Nový predavač nám tiež vyrozprával príbeh, ktorý pred pád mesiacmi odvysielala americká NBC. V minulosti mával Yongsan zadarmo tlmočníka, ktorý pomáhal cudzincom zjednávať ceny. NBC však odhalila, že tento tlmočník akosi "nevedel" číslovky, a pomáhal miestnym ošklbávať turistov. (Poznámka: v kórejčine existujú štyri typy čísloviek, každý typ sa používa na niečo iné a sú úplne rozdielne. Ja viem zatiaľ narátať do 20 a ja to len jedným spôsobom.)

Nový predavač Samsung EX1 mal. Cena bola vyššia 520.000KRW (čo už prišlo i reálne). V tejto cene ale bolo už všetko - originál Samsung case, pamäťová karta a hlavne medzinárodná záruka. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo.

Po úspešnej kúpe sme si zašli na malý obed: na Shabu Shabu. Je to japonsko-kórejsko-mongólske jedlo. Výborná vec. Uprostred stola je horák, na ktorom najprv zovrie akýsi vývar, potom sa tam postupne pridá kapusta, nudle, miestne halušky, morské riasy, cibuľka, hríby a hlavne veľa mäsa.... . Je sa spoločne z hrnca, resp. z malých tanierikov. Páči sa mi tiež, že na záver, sa zvyšok rezancov vytiahne von, odloží sa a vo zvyšku vývaru sa ešte pripraví ryža so zeleninou ako taký mini ďalší chod. 

Keď sme obedovali, prišla do reštaurácie nejaká veľká star - vraj veľmi známy kórejský herec s priateľkou. Najprv sme začuli len vrieskať mladé kórejky po celom nákupnom centre a potom sa zjavil. Neviem, normálny malý namyslený aziat, ktorý aj v tmavej reštaurácii nosí slnečné okuliare. Toť celý môj dojem z neho. Mala by som ale asi začať pozerať kórejské drámy, pretože som naozaj bola jediná, kto z neho neodpadával.

Po obede sme zašli kúpiť Campbellov notebook. Nuž síce len o 3 poschodia vyššie ako môj foťák, avšak úplne iný svet. Zrazu všade cenovky :)

Sklamanie z miestnej elektroniky

Dnešný článok nebude taký optimistický ako minulé. Vonku prší. Všetci cudzinci (vrátane mňa) dnes mali zvláštne až nepríjemné sny. Vysvetlujeme si to tým, že miestna kultúra je natoľko odlišná, že sa s tým počas dňa nedokážeme vysporiadať a potom si s nami naše podvedomie robí čo chce. Spolubývajúca sa zobudila plačúc. Mne sa snívalo, že som odletela naspať domov a po pár hodinách som nasadla na lietadlo naspäť do Soulu. Navlas podobný sen mala aj kamarátka zo Seattlu. Dnes chcem ale niečo napísať o miestne elektronike. Zajtra doplním ďalšiu časť (verím, že pozitívnejšiu ako dnes).

So Sung Ah sme dnes zašli kúpiť pre mňa telefón. Neviem, ale vždy som si predstavovala, že tento hype národ, ktorý má mobilné pokrytie všade v podzemí metra, bude mať super parádne a super lacné telefóny. Mýlila som sa.

Pokiaľ ste v Kórei menej ako rok, môžete si vybrať: cena alebo kvalita. Dohromady to nejde. Výhodou ale je, že sa tu bežne predávajú aj použité telefóny.Ich cena začína na asi 40.000KRW = 680Kč / 27EUR (už s aktiváciou a 10.000KRW kreditom). Som rada, že som bola nakupovať s Kórejkou, zistila som totiž, že okrem HTC, LG a  Samsungov zvyšných 50 kórejských značiek vôbec nepoznám. Ako správni nacionalisti iné telefóny ani veľmi nepredávajú. Max. sa sem tam mihne nejaký super predražený iPhone.

Takže som si najprv vybrala nejaký netuším-čo malý kórejský touchpad za 50.000KRW = 850Kč/ 34EUR. Zdal sa celkom fajn. Trošku starší, ale mal všetko, čo taký Kórejec potrebuje: telku, internet a kopu hier. Keď som s ním ale prišla domov, zistila som 2 nemilé veci:

1. Nemá to, čo Európan potrebuje: samovoľne sa prepína do kórejčiny. Bola som z toho úplne mimo. Je vyrobený pre malinké kórejské ručičky a akonáhle som sa niečoho dotkla, spustili sa aspoň 2 veci. Z toho min. jedna v kórejčine. Zvonenia a všetky ďalšie tóny mi veľmi pripomínali minulotýždňový noraebang (karaoke).

2. Počas nákupu telefónu mi nejaký debil ukradol môj krásny foťáčik. Vôbec to nechápem. Toto má byť jedno z najbezpečnejších miest vôbec!? Nikto (ani len z miestnych kórejcov) sa vraj s krádežou už dávno nestretol. Nemyslím si ale, že zlodej bol Kórejec. Bol to ale aziat. Pamätám si ho, pretože som sa bála, či mi nezobral peňaženku alebo doklady. Kedže foťák so sebou nenosím často, spočiatku mi neprišlo, že mi niečo chýba. Toto je taktiež dôvod môjho dnešného rozčarovania.

Riešenie?
1. Vrátila som sa do obchodu a rukami nohami (bez pomoci Sung Ah) som pani predavačke vysvetlila, že ten telefón by som dokázala ovládať, len keby mám prstečky 10-ročného dievčatka. Bola milá a telefón mi vymenila. Za tú istú cenu som dostala V-čkový Samsung (tiež starší, ale stále má kórejský štandard: telka, wifi ..., angličtinu a normálnu klávesnicu). Naviac ak jej ho pri odchode vrátim, dostanem nejakých pár tisíc wonov naspäť (všetko záleží od toho, ako sa o telefón budem starať).

2. Snažím sa zabudnúť na svojho krásneho japonského parťáka. Zajtra si pôjdem za neho kúpiť kórejskú náhradu. Zatiaľ to vyzerá na Samsung EX1. Všetko ešte záleží od konzultácií s Miškom :) Mám však trochu strach z ich "elektrotrhu". Ceny sú tam vraj niekde medzi EU a americkými. Kórejské veci vraj o 20% lacnejšie. Je to ale trh, takže treba zjednávať.  Nuž som sama zvedavá, ako to dopadne.

Lekcia kórejčiny

Zo dňa na deň ma to tu  viac a viac baví. Pôvodne som sa dnes chystala napísať (a poslať foto) o tom, ako tu fungujú a hlavne vyzerajú kaviarne. Neuveriteľne ich zbožňujem. Vždy som si myslela, že keď tak, raz chcem mať taliansky bar. Menín názor. Keď tak, budem mať Rice-cake cafe 떡카페. Každopádne na kaviarne si budete musieť počkať. Dnes to bude o hangule/한글/ kórejčine. 

Včera večer mi Alexa oznámila, že našla odkaz, že HUG zadarmo  organizuje jazykové kurzy pre študentov. HUG = Hands up for gathering; ide o študentskú organizáciu, ktorá pomáha zahraničným študentom zorientovať sa v novom prostredí. Samozrejme, že to ponúka klasickým výmenným študentom, čo ja nie som. Nie je preto jednoduché ich nájsť. Pred približne týždňom som sa rozhodla, že ich kontaktujem. Dopadlo to ale fiascom. Prešla som 4 poschodovú budovu v tvare ufa, kde mali podľa ich web stránky sídliť. Nič. Následne som sa spýtala v kancelárii pre medzinárodných študentov. Dali mi presné číslo miestnosti (opäť v tej istej ufo budove). Namiesto HUGu tam však sídlil miestny hip-hop klub. Aby bola sradna, chalani nevedeli po anglicky a mysleli si, že chcem vstúpiť do ich klubu ... Po tomto incidente som nechala HUG HUGom. Predvčerom som sa ale odhodlala zájsť tam znova a našla som to! Avšak spoza sklenených dverí som zazrela, že je dnu len jeden spiaci človek. A na HUG som zanevrela. 

Keď včera Alexa prišla s info o HUGu, rozhodli sme sa, že tam zájdeme. Lekcia sa konala v jedne aule v Matthews Hall (to je budova primárne určená pre cudzincov). Prišlo asi 50 cudzincov a 3O Kórejcov. Hodina prebiehala tak, že Kórejci mali pripravené tri verzie materiálov:

• Level 1 - začiatočník
• Level 2 - stredne pokročilý
• Level 3 - pokročilý.

Najprv sa mňa a spolubývajúcej chytili dvaja strašne milí Kórejci: dievča a chlapec. Prvých 20 minút mi prišlo, že my ich učíme anglicky, pretože ani slovo nepadlo v kórejčine. 

Prečo píšem zlatí? Nuž, oni sú všetci takí jednoduchí /veselí. Stále sa smejú. Čokoľvek vážne sa povie, hneď sa začnú chichúňať ako malé deti. Niekedy mám medzi nimi zvláštni pocit, že možno ani nevedia byť vážni / smutní alebo zamyslení. Hlavne mňa nie vždy baví smiať sa a oni sa hneď boja, že sa mi niečo nepáči. Tentokrát mi ale prišlo vhod, že boli takí veselí... aspoň sa nebojím lámať si jazyk na kórejčine. 

Ďalšia zábavná vec na týchto dvoch Kórejcoch je, že často ako odpoveď povedia len "OOOOO" a tvária  sa strašne prekvapene. Ani to neviem vyjadriť. Títo dvaja to ale robili až príliš často.

Ukážková konverzácia:

Kórejec: Where are you from?

Ja: Slovakia

Kórejec: OOOOO

Ja: Do you know where it is?

Kórejec: No

Ja: In Europe.

Kórejec: OOOOO. What do you study?

Ja: International Finance.

Kórejec: OOOOO. Do you like it?

Ja: Yes, I do.

Kórejec: OOOOOOOOO. Where do you live?

Ja: Gonzaga Hall (mimochodom, tam bývajú všetci)

Kórejec: OOOOOOOOO.

...

Niekedy neviem, či by som náhodou nemala aj ja začať prejavovať viac OOOkania. Nuž skúsim sa polepšiť :)

Po tejto konverzácii ma premiestnili k ďalšej Kórejke. Rovnako veselá, ale menej ókania. Volá sa Sung Ah a okrem mňa učila ešte jednu Nemku. Najprv som sa bála, že budem úplne sprostučká, ale ako sa ukázalo moje počúvanie kórejských lekcií pred spaním má na mňa blahodarný efekt. Často som poznala ešte ďalší spôsob, ako vyjadriť veci, ktoré nás učila. V kórejčine totiž i "ďakujem" dokážete povedať asi 4 spôsobmi.

Potom nás učila Hangul (abecedu). Nemka z toho skoro odpadla. Nechápem, či sa okolo seba nepozerá, veď to má napísané všade. Ani ja neviem bohvieako rýchlo písať alebo čítať... ale pomaličky to dávam pomerne v pohode. Výhoda kórejčiny je tiež, že oni mnohé slová aj v hovorovej reči slabikujú, takže niekedy ani nejde spoznať, že ja tak pomaly čítam :)

Takže to zhrniem: z jazykového hľadiska mi tá hodina nič nedala. Hm. jednu vec predsa: naučila som sa, ako sa povie "Máte záchod?". Trošku som si tým možno zvýšila sebadôveru. Doteraz som sa totiž pohybovala len medzi študentami, čo kórejsky vedia super, a tak som si prišla ako hlupák.

Z medziľudského hľadiska to bolo super. So Sung Ah aj Nemkou (Juliou) ideme zajtra na obed. Navyše Sung Ah sa ponúkla, že po obede zájde so mnou kúpiť telefón. Áno, áno ... končia pre mňa 90. roky, budem mať po dvoch týždňoch mobil! A ešte v sobotu idem s nimi na veľký výlet po Soule. Takže už nemusím sama chodiť po pamiatkach (ehm, nie že by mi to vadilo, ale mám rada spoločnosť a kórejskú obzvlášť).

PS: budúci týždeň je téma hodiny Kórejské vďakyvzdanie. Ak to správne chápem, tak sa naozaj bud. týždeň koná. Budeme mať ryžové koláče, oblečieme si ich tradičné "kroje" a jasné, že budú aj kórejské hry. Nuž, dúfam, že bude aj soju :)

Friday night out

V piatok ma spolubývajúca zavolala po večeri von. So spolužiakmi z jazykového kurzu sa dohodli, že si po prvom ťažkom týždni zájdu na pár drinkov. Celkom rada som pozvanie prijala. Od prvej chvíle som akosi ale tušila, že toto bude niečo, čo som si ešte nezažila. A nemýlila som sa.

Zostava bola silne medzinárodná:

• Južná Amerika –kočka a chalan z Chile
• Severná Amerika – traja Američania, všetci ale s ázijskými koreňmi
• Nový Zéland – 2ks
• Ázia –  kočka z Uzbekistanu, Rus, jedna Filipínčanka
• Európa – spolubývajúca a ja.

Všetci až na mňa už niekedy v Kórei boli (min. na semester, väčšinou i na dlhšie). Samozrejme, tým chcem povedať, že tiež i vedeli dobre kórejsky.

Večer začal v bare. S dievčatami sme sa rozhodli pre ochutnávku kórejského piva. Dostali sme 5 pollitrových fliaš piva plus sušeného kalamára a nejakú pikantnú omáčku. V Kórei je totiž bežné, že k alkoholu dostanete zadarmo jedlo. Pivo slabučké, kalamár tvrdý (trhá sa rukami). Inak veľmi fajn. Podnik patril kamarátom jedného z členom  našej partie, takže sem dostali veľmi dobrý stôl. Šlo ale skôr o západniarsky bar, a tak nabitý túžbou po dobrodružstve sme se premiestnili.

Druhý bar bol echt kórejský. Objednali sme si tri soju drinky – kiwi, jahoda a jogurt. Soju je niečo ako kórejská vodka. Teda to vám povie internet alebo sprievodca. Podľa mňa to s vodkou nemá vôbec nič – možno farbu. Je to oveľa slabšie (IMHO taká 20%) a ak sa nemýlim, Kórejci to robia z ryže. Drinky sa zarobia do litrovej nádoby a každý si nalieva do poldecáka. Východná Európa sa nezaprie, Alexe to prišlo tiež slabé, a tak kúpila ešte jedno soju a trocha to „opravila“. Stále to ale bolo slabšie ako mojito :). Nuž, a keďže sme v Ázii, tak hádajte čo nasledovalo? Áno, áno ... drinking games. Hralo sa ich asi 10 – niektoré čisto západiarske, iné nuž ... iné. Najlepšie to zhrniem, ak si spomeniete na časť How I met your mother, kde Barney hrá v casíne v Atlantic city nepochopiteľnú hru. Chvíľami som sa cítila podobne. Samozrejme podstata všetkých hier je, že ak nepochopíš / popletieš, piješ soju panáka.

Následne sme šli tancovať. Vybrali sme si klub, ktorý bol trošku ďalej. Avšak ide o jeden z najvychýrenejších.  V podstate je to ulica a na oboch stranách ulice sú tri kluby, ktoré všetky patria dokopy. A bolo super. Samozrejme, že som bola jedna z najvyšších v podniku (a Maťka sprostá ešte nosí lodičky, takže možno aj úplne najvyššia) ale inak paráda. Vytancovaní sme sa opäť premiestinili.

Ďalšia a posledná zastávka bolo noraebong (teda kórejské karaoke). Ako sme vchádzali dnu, nebolo mi všetko jedno. Tušila som, že táto chvíľa počas môjho pobytu v Ázii skôr či neskôr príde. Dúfala som však, že skôr neskôr.  Noraebong je v skratke o tom, že si prenajmete malú miestnosť a spieva sa len medzi priateľmi. Takže nič verejné. Kórejci si na tom ujíždejí od detstva až po business stretnutia. Odmietnutie je brané ako vážna urážka. Spätne ale musím povedať, že to bola obrovská sranda. Inak klobúk dolu pred niektorými členmi našej skupinky, rappovať po kórejsky je dosť brutál. Inak všetci až na mňa, dávali super kórejské songy – respect. Mám ešte čo dohánať. 

Prvý týždeň, prvé dojmy III

1. Prenikla som hlbšie do tajov internátu

Dnes som odovzdala svoje otlačky prstov, takže už nemôžem spáchať žiadny zločin, pretože ma nejaká kórejská tajná služba odhalí. Navyše, zistila som, že pri vchode do intráku je naozaj čítačka na otlačky prstov, takže ak ideš po polnoci domov, tak ani nemusíš budiť vrátnika - proste si otvoríš sám. Dokonca, sme si to museli aj priamo vyskúšať, aby sme prípadne niekedy v noci nerobili randál. Moja supervisorka mi naviac doporučila formulár, ktorý mám dať podpísať ktorémukoľvek z mojich profesorov. V podstate ide o to, že sa za mňa zaručí a ja môžem chodiť večer von. Ak to mať nebudem, musím sa každý večer online zaregistrovať.

2. Mám spolubývajúcu. 

Volá sa Alexandra a študuje kórejčinu a literatúru. Sranda, že človek cestuje cez pol sveta a potom ako spolubydlu dostane Maďarku :) Je celkom milá, chodíme spolu na raňajky a večere. Som veľmi rada, že som dostala Európanku, pretože okrem nej tu Európanov vôbec nepoznám - zopár ich stretávam na chodbách ale to je všetko. Inak ona tu je na tri roky, čo je dosť brutálne. Navyše víza aj všetko okolo jej platí nejaká organizácia, kde dostala grant a oni jej vybavili všetko bez opýtania. Má teda ročné víza s jedným vstupom, čo znamená, že teraz prišla a domov pôjde až najskôr budúci august. Žiadne Vianoce. Nič. Alexa tu bola už pred rokom na rok a pol ... kvôli kórejskej nejakej hre ... neviem, presne to nechápem a nie som si istá či chcem :)

3. Začala škola 

Väčšina ľudí netuší, kde je Slovakia. Dokonca to často ani nedokážu vysloviť: takže sa mi dostáva také, že Slokiavest, Slovinskia, Sloveenia a pod. Avšak, akonáhle poviem, že moja domáca univerzita je Charles University in Prague, Czech Republic, všetci zo mňa odpadávajú, že "oooh that's a very prominent university. You do not need to attend my classes, you already know everything ..." proste nepochopiteľné. V Taliansku, čo by kameňom dohodil o UK ani chýru ani slychu a tu sú z toho unesení. Každopádne, všetci (zatiaľ dvaja) učitelia si ma hneď zapamätajú. Ono keď nás je osem na predmete, ktorý trvá 3 hodiny a ja som často jediná Caucasian (politicky korektný preklad neviem, beloška?). Taktiež mi potom stále kladu otázky alebo ma zdravia na chodbách ... vyzerá to tak, že tu sa moc nebudem ulievať.

4. Bordel v škole 

Ako som už skôr písala, v piatok večer sa konal prvý orientation meeting, na ktorom som nebola pretože slečna, čo na internáte robí supervisora mi povedala, že sa ma netýka, lebo som výmenná študentka. Takže som šla v nedeľu na ďalší meeting pre výmenných študentov. Odtiaľ ma ale poslali preč, že som z inej fakulty. Takže som v pondelok prišla k nám na fakultu a tam sa do mňa pustili, že ako to, že som neprišla v piatok na orientation. Nuž bordel, ako má byť. Na záver som sa dozvedela, že na mojej fakulte, ktorá má 60% zahraničných študentov, som ja jediný výmenný študent ...takže preto toľko zmätkov. 

5. Bordel v škole 2 

Po tomto všetkom som od tej milej slečny dostala školský preukaz a knižku, kde vraj všetko nájdem. Mimochodom poplietli mi meno. Martina je pre nich evidentne veľmi exotické meno, a tak mám na všetkých školských veciach Marita.

Ak by som mala nejaké otázky, mám sa obrátiť na študentov, ktorí sa starajú o cudzincov tzv. student supporters. To ale nebolo také ľahké. Poslala som im najprv mail, že sa chcem stretnúť, bo mám dotazy a oni, že nech idem za tou pani, čo ma poslala za nimi...  .Takže som im písala znova. Tak či onak nepotvrdili mi schôdzku a iba mi poslali ďalší mail, ktorí už obsahoval konkrétnejšie odpovede. Avšak, odpovede samotné až tak zaveľa teda nestoja - skôr sú typu "we do not know but maybe" ... (inak "i don't know" je odpoveď úplne na všetko / tým že je to také veľké mesto, mi príde, že sa tu nikto poriadne neorientuje. Keď sa niekoho niečo spýtaš na ulici, tak hoci chce byť na teba milý, po chvíli rozmýšľania si uvedomí, že buď nemá jazykovú zásobu, aby ti odpovedal alebo netuší, a tak sa uchýli k "I don't know". Posledné dni si už radšej googlujem veci alebo sa pýtam spolubývajúcej, lebo s Kórejcami je to strata času).  

6. Soul 

V meste som stále nebola, pretože mám veľa administratívnych vybavovačiek a navyše často prší a nechce sa mi tam ísť za dažďa. Vo štvrtok sa Soulom prehnal tajfún (5 ľudí zomrelo). Podľa učiteľov to ale nebol posledný tajfún, vraj nás v najbližších dňoch čakajú ešte silnejšie...

Prvý týždeň, prvé dojmy II

Od rána sa na intrák sťahovali desiatky - podľa mňa snáď i stovky Kórejcov. Okolo budovy sa nedalo hýbať - samé Kie a Hyundaie privážali svoje ratolesti. Plus veľa Japoncov, ktorí sa (pre mňa z neznámeho dôvodu) medzi sebou bavia anglicky. Okrem Kórejcov, je tu naozaj veľmi veľa Ázijcov obecne - a to myslím klasických študentov. A toto nie je malá Európa, napr. Margaret mi vravela, že zo Singapuru to má 6 hodinový let (a to mne z EU to trvalo 8,5 - čo zase až taký rozdiel nie je). Nuž buď je Sogang veľmi dobrá škola, alebo teda už neviem.

Včera som si zašla na dve prechádzky (jedna smer sever, druhá smer juh) preskúmať, ako vyzerá okolie + nakúpiť potrebné veci. Bolo mi strašne zle z tých vôní na ulici. Štandartne rada zjem takmer všetko a kombinovať sladké/slane/pikantné mi nikde nerobilo problém. Ale tu. Ako sa na ulici zmiešali všetky tie vône, plus to dusno a surové ryby a naviac stále nedospatý jet lag... – fuj.

Hlavný problém bol nájsť zmenáreň, čo sa mi ale žiaľ nepodarilo. Inak je to dosť ťažké, keď je všetko len v Hangule (písaná kóječina): niekoľkokrát som sa takto popálila, že aha zmenáreň, a keď som pozrela dnu tak mäsiarstvo alebo stávková kancelária. Tak či onak dešifrovala som aspoň bankomat.

Večer sa konal krátky orientation meeting, na ktorom som zazrela aj viacerých Európanov. Avšak zatiaľ držím partu s Aziatmi (Margaret + dve Číňanky). Pred orientation som sa začala trochu učiť kórejsky, pretože takto sa žiť nedá a fakt ani neviem, či jem psa alebo kura. Uvidíme ako mi to pôjde. Držte palce.

Na orientation nám predstavili super prešpekulované pravidlá intráku - podľa mňa náš občiansko-právny zákonník je menej dokonalý, ako ich „kolejný řád“. Všetko sa nejakým spôsobom hodnotí -  buď plusové alebo mínusové body. Kto nazbiera 100 mínusových je vyhodený z internátu. 

Pre ilustráciu:

• ak si upratuješ izbu +10b., 
• ak si „role model“ pre ostatných +20b, 
• ak nažaluješ na niekoho, že nedodržuje pravidlá (hlavne pašuje ľudí na internát) +50b.

Negatívne naopak: 

• ak ukradneš jedlo z chladničky -10b.,
• ak po polnoci hýriš vonku bez povolenia -20b., 
• ak si nahlas spievaš, piješ alebo fajčíš na internáte alebo v okolí campusu -20b,
• ak si čokoľvek uvaríš (tj. prepašuje varič) okamžité vylúčenie.

O polnoci (cez víkend o 1am sa intrák zatvára). Kto chce byť dlhšie vonku, musí sa zaregistrovať. Súčasťou registrácie je, že ti vezmú otlačky prstov (!!!) a ak to správne chápem v noci, keď prídeš tak to okontrokujú. Naviac pokiaľ si študent bakalárskeho programu, nepomôže ti nič, ani otlačky – proste von v noci nesmieš.

Po orientation sme zašli s dievčatami na večeru - ja som mala doenjang jjigae (dosť pikantná sójová polievka s mušľami a miskou ryže). To, že je pikantná som zistila, až keď som začala jesť. Každopádne aj aziatky mali z toho soplík a boli tam aj také pseudo-servítky, s ktorými si holky v poho utierali nos (ak to opäť chápem dobre, tak nesmieš smrkať, ale nos si utrieť môžeš /hmm neviem to ešte zistím). Samozrejme sme dostali nejaké jedlo dohromady (side-dishes)  fazuľky, kimchi atd. Pozitívne na večeri s dievčatami  je, že všetky tri vedia aspoň trochu kórejsky - Margaret mala kórejského boyfrienda a Číňanky tu boli párkrát na dovolenke. Výhodu to má, že aspoň niekto mi pomôže objednať či preložiť. Nevýhodu zase, že si jediná pripadám ako Alenka v ríši divov. 

Po večeri sme zašli ešte na nákupy (Číňanky nemali prikrývky a vankúše - a Margaret im poradila to isté miesto, kde som bola cez deň nakupovať aj ja). Inak v noci Sincheon vyzera parádne - je to naša štvrť hneď za univerzitou a je blízko troch ďalších univerzít a vyzerá to ako centrum nejakého hype mesta. Vysoké neónové budovy, mega Hyundai nákupné centrum, parádne kaviarne (tie sú inak na každom rohu a vyzerajú veľmi milo) atd. a pritom toto je len študentská štvrť. Centrum je niekde úplné inde. 

Prvý týždeň, prvé dojmy I

Letisko Incheon

Všetko prebehlo super. Klasika moderné letisko: rýchlovlaky, XY poschodí a teplo – je tu neuveriteľné dusno (povedala by som, že väčšie ako v Ríme). Podľa mailov, ma mal vyzdvihnúť chlapec menom Alex. Našli sme sa úplne bez problémov. Mimochodom volá sa Alex, pretože je to chalan z Ukrajiny, ale kórejsky vie parádne. Alex sa rozhodol, že nemá zmysel, aby sme s ním čakali ešte 3 hodiny na posledného študenta, a tak nám vybavil taxi – čo bolo dosť rozumné, lebo všetci sme mali veľa batožiny a cesta MHD by nám trvala asi 2-3hod a niekoľko prestupov. Taxíkom to bolo asi 40-50min a keďže sme sa zložili, každú to stálo 20 000 KRW (340Kč).

Inak tí zvyšní študenti sú dve slečny  Margaret z Indonézie a Chanimol [ťa’nimol] z Kambodže. Obe sem prišli študovať na celý magister, takže nie sú výmenné študentky ako ja. Každopádne obe prišli na obor International Finance, takže asi budeme mať predsa len  spoločné predmety. Sú veľmi milé, akurát tá Kambodžanka má strašne silný akcent a ledva ledva jej niečo rozumiem (dnes mi 5 minút vyslovovala „pick-’n’-drop“ a ja som to vôbec nechytala  – pozn. prekladateľa: tj. že si zapíšeš predmet a potom sa po týždni z neho odhlásiš).

Štipendiá

Je celkom zábavné, ako tu fungujú štipendiá. Obe ho dostali, pretože sa zaviazali, že po škole budú pracovať vo firme, ktorá im ho zaplatila – a berú to ako prirodzené.  Školné je tu naozaj vysoké, ale azda žiadny študent si ho neplatí sám. Všetci majú sponzorov – t.j. firmy, kde budú bezprostredne po ukončení štúdia pracovať.  Nuž keď sa niečo takéto stane u nás v Európe, tak všetci máme zrazu svoju hrdosť a radšej si požičiame ako by sme sa mali niekomu upísať– proste Asia je Asia.

Telefón

Inak nefunguje mi tu telefón. Resp inak, funguje, keď ho prepnem  z GMS na WCDMA, ale v tej chvíli sa komunikuje cez 3G, čo musí dosť veľa stáť. Kúpila som si ale kartu na MHD, ktorá okrem iného slúži i v internetcafe alebo ako telefónna karta v automatoch. Takže si užívam, ako na začiatku 1990s – nikto ma nezastihne, pokiaľ mu nezavolám z búdky :)

Campus & Internát

Campuse je klasicky americký – akurát sú všade Aziati: kopec(!) na ktorom, je všetko – fakulty, ihriská, kaviarne ... a po bokoch je oplotenie, kde stojí slogan: Be as proud of Sogang as Sogang is proud of you. Dojemné.

Najjednoduchšie zhrniem internát, keď poviem, že úprimne ľutujem Kórejca, čo dostane Hostivař. Intrák má 2 budovy, každá 12 poschodí – mimochodom v každej sú dva výťahy a v rámci optimalizácie nákladov sa silne doporučuje jazdiť na jednom od 1-7 poschodia a na druhom vyššie.  Ja bývam v 7. Takže „lower floors“ výťah mi akurát stačí. A poviem vám je parádny: vo výťahu sú LCD obrazovky so všetkými potrebnými odkazmi v kórejčine aj v angličtine, aby úbohí študenti nemuseli sledovať nejaké nástenky. Izba je úplne ako ju popísali na webe (pôvodne som si totiž myslela, že prikrášľujú) zariadenie aj tapety úplne novučičké, malá kúpeľňa, kórejská sprchovacia miestnosť, klimatizácia (!!!), všetko na chipové karty (samozrejme made by sám veľký Samsung, pozor žiadny monopol výťahy sú Hyundai).  Nevýhoda, je akurát, že akosi veľa ľudí ma nakódovaný chip na moje dvere – kým som spala prišli mi sem 2 upratovačky a nejaká študentská referentka. Spolubývajúcu zatiaľ nemám – vraj všetci prídu zajtra. Dnes len celý deň chodia poslíčkovia vykladajú škatule na recepcii, takže ak to správne chápem, Kórejci si prinesú už len kabelku a laptop a majú tu všetko (tip pre Janku na sťahovanie). Zajtra ráno sa vo vestibule budú predávať vankúše a prikrývky a tak pod- snáď sa mi niečo ujde. Dnes sa mi takto ušlo asi 15 ramienok na šaty.

Orientation meeting mi preložili až na nedeľu (dnes sa síce jedno konalo, to ale bolo vraj, len pre medzinárodných študentov, ktorí sem prišli študovať na celého magistra). Ale o to lepšie, aspoň som sa mohla dobre vyspať.

Prečo blog?

Nakoniec som sa po dlhom váhaní odhodlala. Koniec-koncov za prvý týždeň v Ázii som skúsila už niekoľko vecí, o ktorých som si myslela, že ich vlastne ani nepotrebujem nikdy zažiť. Takže som si nakoniec povedala, že prečo nie aj blog. Vážim si všetky maily a  chatové dotazy, ktoré som za prvý týždeň dostala. Bohužiaľ bolo ich viac, ako som pôvodne očakávala a odpovede ma začali veľmi vyčerpávať. Dúfam, že vás toto moje rozhodnutie poteší.

Prvý týždeň v Soule bol výborný. Samozrejme nie tak európsky výborný. Ale všetko poporiadku. Prvé tri príspevky budú obsahovať hlavne veci, ktoré pár vybraných ľudí odo mňa dostalo mailom. Každopádne sú plné mojich úplne prvých dojmov, a preto sem určite patria.