Lekcia kórejčiny

Zo dňa na deň ma to tu  viac a viac baví. Pôvodne som sa dnes chystala napísať (a poslať foto) o tom, ako tu fungujú a hlavne vyzerajú kaviarne. Neuveriteľne ich zbožňujem. Vždy som si myslela, že keď tak, raz chcem mať taliansky bar. Menín názor. Keď tak, budem mať Rice-cake cafe 떡카페. Každopádne na kaviarne si budete musieť počkať. Dnes to bude o hangule/한글/ kórejčine. 

Včera večer mi Alexa oznámila, že našla odkaz, že HUG zadarmo  organizuje jazykové kurzy pre študentov. HUG = Hands up for gathering; ide o študentskú organizáciu, ktorá pomáha zahraničným študentom zorientovať sa v novom prostredí. Samozrejme, že to ponúka klasickým výmenným študentom, čo ja nie som. Nie je preto jednoduché ich nájsť. Pred približne týždňom som sa rozhodla, že ich kontaktujem. Dopadlo to ale fiascom. Prešla som 4 poschodovú budovu v tvare ufa, kde mali podľa ich web stránky sídliť. Nič. Následne som sa spýtala v kancelárii pre medzinárodných študentov. Dali mi presné číslo miestnosti (opäť v tej istej ufo budove). Namiesto HUGu tam však sídlil miestny hip-hop klub. Aby bola sradna, chalani nevedeli po anglicky a mysleli si, že chcem vstúpiť do ich klubu ... Po tomto incidente som nechala HUG HUGom. Predvčerom som sa ale odhodlala zájsť tam znova a našla som to! Avšak spoza sklenených dverí som zazrela, že je dnu len jeden spiaci človek. A na HUG som zanevrela. 

Keď včera Alexa prišla s info o HUGu, rozhodli sme sa, že tam zájdeme. Lekcia sa konala v jedne aule v Matthews Hall (to je budova primárne určená pre cudzincov). Prišlo asi 50 cudzincov a 3O Kórejcov. Hodina prebiehala tak, že Kórejci mali pripravené tri verzie materiálov:

• Level 1 - začiatočník
• Level 2 - stredne pokročilý
• Level 3 - pokročilý.

Najprv sa mňa a spolubývajúcej chytili dvaja strašne milí Kórejci: dievča a chlapec. Prvých 20 minút mi prišlo, že my ich učíme anglicky, pretože ani slovo nepadlo v kórejčine. 

Prečo píšem zlatí? Nuž, oni sú všetci takí jednoduchí /veselí. Stále sa smejú. Čokoľvek vážne sa povie, hneď sa začnú chichúňať ako malé deti. Niekedy mám medzi nimi zvláštni pocit, že možno ani nevedia byť vážni / smutní alebo zamyslení. Hlavne mňa nie vždy baví smiať sa a oni sa hneď boja, že sa mi niečo nepáči. Tentokrát mi ale prišlo vhod, že boli takí veselí... aspoň sa nebojím lámať si jazyk na kórejčine. 

Ďalšia zábavná vec na týchto dvoch Kórejcoch je, že často ako odpoveď povedia len "OOOOO" a tvária  sa strašne prekvapene. Ani to neviem vyjadriť. Títo dvaja to ale robili až príliš často.

Ukážková konverzácia:

Kórejec: Where are you from?

Ja: Slovakia

Kórejec: OOOOO

Ja: Do you know where it is?

Kórejec: No

Ja: In Europe.

Kórejec: OOOOO. What do you study?

Ja: International Finance.

Kórejec: OOOOO. Do you like it?

Ja: Yes, I do.

Kórejec: OOOOOOOOO. Where do you live?

Ja: Gonzaga Hall (mimochodom, tam bývajú všetci)

Kórejec: OOOOOOOOO.

...

Niekedy neviem, či by som náhodou nemala aj ja začať prejavovať viac OOOkania. Nuž skúsim sa polepšiť :)

Po tejto konverzácii ma premiestnili k ďalšej Kórejke. Rovnako veselá, ale menej ókania. Volá sa Sung Ah a okrem mňa učila ešte jednu Nemku. Najprv som sa bála, že budem úplne sprostučká, ale ako sa ukázalo moje počúvanie kórejských lekcií pred spaním má na mňa blahodarný efekt. Často som poznala ešte ďalší spôsob, ako vyjadriť veci, ktoré nás učila. V kórejčine totiž i "ďakujem" dokážete povedať asi 4 spôsobmi.

Potom nás učila Hangul (abecedu). Nemka z toho skoro odpadla. Nechápem, či sa okolo seba nepozerá, veď to má napísané všade. Ani ja neviem bohvieako rýchlo písať alebo čítať... ale pomaličky to dávam pomerne v pohode. Výhoda kórejčiny je tiež, že oni mnohé slová aj v hovorovej reči slabikujú, takže niekedy ani nejde spoznať, že ja tak pomaly čítam :)

Takže to zhrniem: z jazykového hľadiska mi tá hodina nič nedala. Hm. jednu vec predsa: naučila som sa, ako sa povie "Máte záchod?". Trošku som si tým možno zvýšila sebadôveru. Doteraz som sa totiž pohybovala len medzi študentami, čo kórejsky vedia super, a tak som si prišla ako hlupák.

Z medziľudského hľadiska to bolo super. So Sung Ah aj Nemkou (Juliou) ideme zajtra na obed. Navyše Sung Ah sa ponúkla, že po obede zájde so mnou kúpiť telefón. Áno, áno ... končia pre mňa 90. roky, budem mať po dvoch týždňoch mobil! A ešte v sobotu idem s nimi na veľký výlet po Soule. Takže už nemusím sama chodiť po pamiatkach (ehm, nie že by mi to vadilo, ale mám rada spoločnosť a kórejskú obzvlášť).

PS: budúci týždeň je téma hodiny Kórejské vďakyvzdanie. Ak to správne chápem, tak sa naozaj bud. týždeň koná. Budeme mať ryžové koláče, oblečieme si ich tradičné "kroje" a jasné, že budú aj kórejské hry. Nuž, dúfam, že bude aj soju :)