Sklamanie z miestnej elektroniky

Dnešný článok nebude taký optimistický ako minulé. Vonku prší. Všetci cudzinci (vrátane mňa) dnes mali zvláštne až nepríjemné sny. Vysvetlujeme si to tým, že miestna kultúra je natoľko odlišná, že sa s tým počas dňa nedokážeme vysporiadať a potom si s nami naše podvedomie robí čo chce. Spolubývajúca sa zobudila plačúc. Mne sa snívalo, že som odletela naspať domov a po pár hodinách som nasadla na lietadlo naspäť do Soulu. Navlas podobný sen mala aj kamarátka zo Seattlu. Dnes chcem ale niečo napísať o miestne elektronike. Zajtra doplním ďalšiu časť (verím, že pozitívnejšiu ako dnes).

So Sung Ah sme dnes zašli kúpiť pre mňa telefón. Neviem, ale vždy som si predstavovala, že tento hype národ, ktorý má mobilné pokrytie všade v podzemí metra, bude mať super parádne a super lacné telefóny. Mýlila som sa.

Pokiaľ ste v Kórei menej ako rok, môžete si vybrať: cena alebo kvalita. Dohromady to nejde. Výhodou ale je, že sa tu bežne predávajú aj použité telefóny.Ich cena začína na asi 40.000KRW = 680Kč / 27EUR (už s aktiváciou a 10.000KRW kreditom). Som rada, že som bola nakupovať s Kórejkou, zistila som totiž, že okrem HTC, LG a  Samsungov zvyšných 50 kórejských značiek vôbec nepoznám. Ako správni nacionalisti iné telefóny ani veľmi nepredávajú. Max. sa sem tam mihne nejaký super predražený iPhone.

Takže som si najprv vybrala nejaký netuším-čo malý kórejský touchpad za 50.000KRW = 850Kč/ 34EUR. Zdal sa celkom fajn. Trošku starší, ale mal všetko, čo taký Kórejec potrebuje: telku, internet a kopu hier. Keď som s ním ale prišla domov, zistila som 2 nemilé veci:

1. Nemá to, čo Európan potrebuje: samovoľne sa prepína do kórejčiny. Bola som z toho úplne mimo. Je vyrobený pre malinké kórejské ručičky a akonáhle som sa niečoho dotkla, spustili sa aspoň 2 veci. Z toho min. jedna v kórejčine. Zvonenia a všetky ďalšie tóny mi veľmi pripomínali minulotýždňový noraebang (karaoke).

2. Počas nákupu telefónu mi nejaký debil ukradol môj krásny foťáčik. Vôbec to nechápem. Toto má byť jedno z najbezpečnejších miest vôbec!? Nikto (ani len z miestnych kórejcov) sa vraj s krádežou už dávno nestretol. Nemyslím si ale, že zlodej bol Kórejec. Bol to ale aziat. Pamätám si ho, pretože som sa bála, či mi nezobral peňaženku alebo doklady. Kedže foťák so sebou nenosím často, spočiatku mi neprišlo, že mi niečo chýba. Toto je taktiež dôvod môjho dnešného rozčarovania.

Riešenie?
1. Vrátila som sa do obchodu a rukami nohami (bez pomoci Sung Ah) som pani predavačke vysvetlila, že ten telefón by som dokázala ovládať, len keby mám prstečky 10-ročného dievčatka. Bola milá a telefón mi vymenila. Za tú istú cenu som dostala V-čkový Samsung (tiež starší, ale stále má kórejský štandard: telka, wifi ..., angličtinu a normálnu klávesnicu). Naviac ak jej ho pri odchode vrátim, dostanem nejakých pár tisíc wonov naspäť (všetko záleží od toho, ako sa o telefón budem starať).

2. Snažím sa zabudnúť na svojho krásneho japonského parťáka. Zajtra si pôjdem za neho kúpiť kórejskú náhradu. Zatiaľ to vyzerá na Samsung EX1. Všetko ešte záleží od konzultácií s Miškom :) Mám však trochu strach z ich "elektrotrhu". Ceny sú tam vraj niekde medzi EU a americkými. Kórejské veci vraj o 20% lacnejšie. Je to ale trh, takže treba zjednávať.  Nuž som sama zvedavá, ako to dopadne.